Thumb hopkirk 1964 Thumb p90141914 highres 650x439 Thumb p90141921 highres 650x650 Thumb 59383 large rauno aaltonen 1964ttt Thumb 59382 large rauno aaltonen 1964 Thumb 59381 large timo makinen 1964 Continental 05 2020 1024x597 Thumb 59380 large porovnanie Thumb 59378 large p90141928 highres Thumb 59376 large p90141927 highres Thumb 59375 large p90141926 highres Thumb 59374 large p90141925 highres Thumb 59373 large p90141924 highres Continental 05 2020 1024x597 Thumb 59372 large p90141923 highres Thumb 59371 large p90141921 highres Thumb 59370 large p90141920 highres Thumb 59369 large p90141919 highres Thumb 59368 large p90141918 highres Thumb 59367 large p90141917 highres Thumb 59366 large p90141916 highres Continental 05 2020 1024x597 Thumb 59365 large p90141914 highres Thumb 59364 large p90141913 highres Thumb 59363 large p90141912 highres Thumb 59362 large mr. hopkirk dnes Thumb 59361 large hopkirk 1964

Rally Monte Carlo vyhralo Mini prvýkrát pred päťdesiatimi rokmi

Paddy Hopkirk, írsky automobilový pretekár, so spolujazdcom Henrym Liddonom vyhrali 33. ročník Rally Monte Carlo. Bolo to 21. januára 1964.

Mini Cooper S s číslom 37 a preslávenou poznávacou značkou 33 EJB sa na víťaznú pozíciu v zime 1964 dostalo počas predposlednej etapy, ktorá sa tradične volá noc dlhých nožov alebo ohňov. Vedie cez priesmyk Col de Turini v nadmorskej výške 1607 metrov. Hopkirk prišiel do cieľa etapy len 17 sekúnd za najväčším konkurentom Bo Ljungfeldtom na výrazne výkonnejšom vidlicovom osemvalci Ford Falcon. Vďaka vtedajšiemu systému hendikepov slúžiacemu na kompenzáciu výkonnostných rozdielov medzi autami, sa tak klasický model Mini postavil do čela celkového hodnotenia. Hopkirkovi stačilo už len obhájiť náskok v šprinte uličkami Monte Carla, ktorým sa preteky končili. „V roku 1964 bolo dosť snehu, preto sme absolvovali veľa rôznych skúšok a príprav,“ vysvetľuje dnes osemdesiatročný Hopkirk. „Mini sa zvlášť darilo smerom dole svahom, pričom všetky testy prebiehali hore a dole kopcom, takže všetko, čo sme stratili cestou hore, sme podľa mňa dobehli pri zjazde.“

P90141914_highRes

Počas víťazného ceremoniálu sa tak so svojimi tímovými kolegami mohol tešiť z oslavného burácania publika. Konečné štvrté miesto Tima Mäkinena a siedme miesto Rauna Aaltonena len spečatili úspech modelu  Mini Cooper S a začali úspešnú éru na Rally Monte Carlo.

V roku 1964 vyslal anglický tím prvýkrát šesť drobných pretekárskych autíčok s  typickou tartanovo červenou karosériou a bielou strechou na Rally Monte Carlo bojovať s naoko nezdolateľnými súpermi. Mini Cooper S mal nový štvorvalcový motor so zvýšeným objemom 1071 cm³ a  výkonom zhruba 90 konských síl. To bolo síce oveľa viac ako mal v predchádzajúcich rokoch sériový model, no stále to bola veľmi skromná výzbroj voči konkurencii modelov ako boli Mercedes-Benz 300 SE a Ford Falcon, ktorých šesťvalcové či osemvalcové vidlicové motory ponúkali až štvornásobne vyšší výkon. Rally Monte Carlo sa začala podľa vtedajších tradícií štartom hviezdicovej jazdy z deviatich európskych miest do spoločného cieľa vo francúzskom meste Reims. Posádka Hopkirk – Liddon svoju cestu štartovala v Minsku, kým pre Rauna Aaltonena a Tonyho Ambrosa sa dobrodružstvo začalo v Osle a Timo Mäkinen s Patrickom Vansonom vyrazili z Paríža.

Aj o rok na to vyhralo Mini. V roku 1965 sa o triumf zaslúžil Timo Mäkinen a spolujazdec Paul Easter. Pomohol im v tom aj nový motor s objemom zvýšeným na 1275 cm³. Mäkinen si ako jediný za celé podujatie nepripísal žiadne trestné body. Nevídané množstvá snehu a ľadu komplikovali jazdu, no ani to organizátorom nezabránilo do programu zaradiť druhú nočnú etapu naprieč prímorským úsekom Álp. Mäkinena a  jeho modelu Mini Cooper S akoby sa zhoršujúce podmienky netýkali. Fín zvíťazil v piatich zo šiestich špeciálnych etáp záverečného úseku rely a preteky dojazdil s úctyhodným náskokom.

P90141921_highRes

V nasledujúcom roku 1966 čakala tím najpôsobivejšia a  zároveň najdramatickejšia Rally Monte Carlo. Mäkinen, Aaltonen a Hopkirk od začiatku dominovali a v tomto poradí aj došli do cieľa. Nadšenie pre nepolapiteľné autá značky Mini nepoznalo konca. Rovnako však ani sklamanie, keď sa francúzski technickí komisári rozhodli celé trio diskvalifikovať. Údajne neboli v súlade s oficiálnymi pravidlami svetlomety. Z  rovnakého dôvodu z kvalifikácie vylúčili aj Lotus Cortina na štvrtom  mieste, vďaka čomu sa na najvyššiu priečku postavil fínsky jazdec  Pauli Toivonen na Citroëne. Sen o hetriku z Monte Carla síce ľahol popolom, no traja  mušketieri boli odhodlaní chopiť sa najbližšej šance. V zime roku 1967 sa Hopkirk, Mäkinen a Aaltonen znova postavili na štart. K Raunovi Aaltonenovi sa pridal Henry Liddon, spolujazdec Paddyho Hopkirka z úspešného roku 1964, a pustili sa do záverečného boja o triumf. Fínsko-britská posádka si dokonale porozumela a tak Aaltonen  doviedol Mini k víťazstvu s  náskokom 12 sekúnd.