Odborné testy automobilov. Žiadnej značke ani modelu nič neodpustíme.
TEST Honda Civic 1.0 VTEC Turbo Sport Line: Ešte viac originality!
Priestranná, no s kompromismi pre vyšších
Poďme sa presunúť do interiéru Civicu.
Ten je veľmi príjemným miestom pre život a poteší aj športovo založených vodičov. Palubná doska vás obklopuje, sedadlo si môžete znížiť sympatický nízko a za volantom si nájsť optimálnu polohu veľmi ľahko. Predné sedadlá sú štandardom, alebo ak chcete priemerom. Na prvý pohľad pôsobia subtílne, a pre vyšších pasažierov nad 185 cm výšky také aj sú. Mám 186 cm a sedáky by som si predstavoval o čosi dlhšie pre lepšiu oporu stehien dlhých nôh. Viac mi však vadila príliš dopredu sklonená hlavová opierka aj v zadnej polohe, ktorá ma nútila mať hlavu v neprirodzenom predklone. Vadí to len pri dlhších trasách. Sčasti je to daň za body navyše pri ochrane krčnej chrbtice v čoraz prísnejších nárazových testoch. Podobný problém mám napr. aj s momentálne testovanou Kiou Ceed, nie je to len záležitosť Civicu. „Oklamať“ sa to dá zväčšením sklonu celých operadiel. Bočná opora je dostatočná, a to aj v sedacej časti.
Vpredu okrem sedadiel interiéru nemám čo vytknúť. Stredoy tunel s opierkou rúk je vyriešený geniálne. Hlboký odkladací priestor pojme 1,5 litrový fľašu bez toho, aby vyčnievala, zároveň si však môžete vysunúť držiak na menšie nápoje, napr. na plechovky. Celkovo je dobre vyriešených odkladacích priestorov v interiéri Civicu dostatok.
Naprieč celou kabínou nasadili Japonci skvelé, v majorite prípadov mäkčené plasty a veľa kvalitných látkových poťahov, ktoré sú aj na obloženiach zadných dverí bohato dimenzované. Tak to má byť. Navyše interiér pôsobí ako skvele zostavený, pevný ingot. Spracovanie je špičkové. Nič tu nevŕzga a zároveň všetko pôsobí robustným dojmom.
Interiér poteší kvalitou materiálov, spracovaním a športovým podtónom.
Pozdĺžna priestrannosť patrí medzi to naj v triede, prejavuje sa v skvelej priestorovej ponuke pre kolená zadných pasažierov. Za seba som si sadol s rezervou 1-2 cm na kolená, čo je pre mňa v tejto triede raritou. Vyšší pasažieri však nebudú úplne spokojní s polohou sedenia v druhom rade sedadiel. Sedí sa s neprirodzene prizdvihnutými nohami, z čoho pramení slabšia opora stehien a mierne nepohodlie na dlhých cestách. Na členky nôh pod sedadlom ostáva tak akurát priestoru, mohlo by to byť lepšie. Plynule sa zvažujúca strecha bude vadiť hlavám ľudí, ktorí majú až nad 190 cm.
Vzrastom priemerní cestujúci si však budú pochvaľovať a ocenia celkový dostatok priestoru. Civic sa v 10. generácii vzdal „magických“ zadných sedadiel predchádzajúcich dvoch generácii, ktorých sedáky môžete vyklopiť hore a posunúť level praktickosti interiéru na ďalšiu úroveň, napr. ako v Honde HR-V (test). Palivová nádrž je teraz klasicky pod zadným radom sedadiel.
Odporúčame:
TEST Honda HR-V Sport 1,5 VTEC Turbo: Klame telom
Poďme sa pozrieť ešte viac dozadu, a tu Honda exceluje. Batožinový priestor má v rámci triedy rekordný objem 478 litrov, sklopením zadných sedadiel ho môžete zväčšiť o ďalších 800 litrov. Nebyť mierneho hrboľu (viď. foto), vznikla by pekná rovná ložná plocha. Za praktickosť si Honda zaslúži pochvalu aj objemnou schránkou pod šikovne sa skladajúcou podlahou kufra. Ostala po rezervnom kolese a zmestíte tu mnoho drobností, ktoré by v kufri lietali. Celok korunuje veľmi kvalitné, hrubé a kompletné čalúnenie. Palec hore.
Batožinový priestor je veľký a praktický. Pri sklopení zadných sedadiel rovnej podlahe zamedzuje "hrboľ" v kufri.
Pod podlahou je praktická hlboká schránka na drobnosti.
Pochvalu si nezaslúži infotainment Honda Connect 2. Ten patrí grafikou, reakciami a architektúrou do minulosti, v dnešnom konkurenčnom prostredí jeho zastaralosť bije do očí. Stredový dotykový displej je skvele umiestnený, no reakcie na dotyk ospalééé, grafika zaspala dobu a nepôsobí ani dvakrát atraktívne. To isté platí aj o integrovanej navigácii. Funkciami však infotainment vyhovuje, podporuje tiež Apple CarPlay a Android Auto. Cením, že displej obklopujú manuálne tlačidlá, s ktorými sa dostanete rýchlejšie do jednotlivých podmenu multimediálneho systému.
Klimatizácia má samostatný panel, no jeden výstrelok si neodpustila. Všetko nastavíte manuálne tlačidlami a kvalitnými otočnými ovládačmi, no ak si chcete zmeniť smer prúdenia vzduchu, musíte vyvolať menu veľkým tlačidlom „climate“ a následne ťukať do dotykového displeja. Načo? Nemohlo tu byť namiesto tlačidla „climate“ klasické „mode“ s prepínaním smeru fúkania vzduchu?
Aj prístrojový panel tvoria displeje. V zásade im nemám čo vytknúť, grafika je pomerne pekná a jemná, horšie čitateľný je len otáčkomer s malými číslami, obvodovo lemujúcimi stredovú časť panelu. Grafiku ikon palubného počítača by to však chcel modernizovať, intuitívne nepôsobí ani listovanie v menu palubáku s potrebným potvrdením voľby tlačidlom na volante. Rýchlo si však zvyknete. Obraz z parkovacej kamery má nízke rozlíšenie, chýbajú mu detaily. Audiosystém s 11 reproduktormi (465 W) hrá slušne, veľmi čisto a zvládne aj vysokú hlasitosť bez nepríjemných rezonancií. Pokračujte na ďalšej stránke testu.