Zaujímavosti
História automobilov a ich značiek, úpravy, technické poradenstvo a niečo pre fanúšikov kvalitnej fotografie.
Estafette bol prvý Renault s pohonom predných kolies
Dnes by sme ho mohli volať kuriérske auto, malá obratná dodávka v roku 1959 dokázala odviesť až deväť ľudí alebo 600 kg nákladu.
V roku 1898 založil 21-ročný Louis Renault (1877 – 1944) s prispením bratov Fernanda a Marcela vlastnú automobilku. Bol k tomu vlastne donútený okolnosťami. Očarený novým fenoménom zvaným automobilizmus si totiž sám postavil vlastné auto, namontoval doň malý dvojtaktný motor a namiesto bežných remeňových či reťazových pohonov si skonštruoval trojstupňovú prevodovku. Na Štedrý deň 1898 prišiel do Paríža a vyhral stávku, že s autom vyjde kopec po ulici Lepic na Montmartre. Jeho auto malo taký úspech, že si jeho výrobu u neho začali ľudia objednávať. Tak so staršími bratmi Marcelom (1872 – 1903) a Fernandom(1865 – 1909) si postavili automobilku. Od februára 1899 sa spoločnosť volala Société Renault Fréres. Začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia sa začal rodiť pod číslom 106 projekt na ľudový automobil, no Francúzsko obsadil Hitler a situácia sa skomplikovala.
Konštruktér Fernard Picard staval prototyp tajne, v marci 1942 navyše polovicu automobilky zničilo bombardovanie a zhoreli aj dielenské výkresy. Dvojdverový zelený hliníkový prototyp stál v kúte dielne prikrytý plachtou až do septembra 1943. Ani Louis Renault ešte nebol presvedčený, že stavať tajne malé auto bol dobrý nápad. Až tretí prototyp mal štvordverovú oceľovú karosériu. Postavili ho po znárodnení automobilky v januári 1945, jej vedenie prevzal Pierre Lefaucheux. Hviezdou autosalónu v Paríži v roku 1946 sa napokon stal Renault 4 CV, ľudové auto so štvorvalcovým vodou chladeným motorom vzadu. Louis Renault sa však premiéry nedožil, zomrel za podozrivých okolností vo väzení 24. októbra 1944. Akoby mohol za to, že počas okupácie museli v automobilke opravovať nemeckú vojenskú techniku. Správcom znárodnenej automobilky sa stal 46-ročný právnik Pierre Lefaucheux. „Musíme sa zbaviť toho nezmyslu, že automobil ako luxusný výrobok je iba pre bohatých,“ povedal Pierre Lefaucheux, generálny riaditeľ Renault pri príležitosti predstavenia modelu 4CV na autosalóne v Paríži v roku 1946.
Od roku 1953 sa v automobilke zaoberali myšlienkou na dodávkové auto. Chceli použiť čo najviac dielcov zhodných s pripravovaným novým osobným modelom Dauphine. Postavili aj prototyp malého furgona s motorom vzadu. Šiesteho februára 1956 mal premiéru na ženevskom autosalóne model Renault Dauphine. Auto dlhé 3950 milimetrov s rázvorom 2270 milimetrov malo motor vzadu, vpredu bol batožinový priestor s objemom približne 200 litrov. Štvortaktný vodou chladený štvorvalec Ventoux s trikrát uloženým kľukovým hriadeľom mal objem 845 kubických centimetrov (58 x 80 mm) a výkon 32 koní (24 kW) pri 4000 otáčkach za minútu. Bolo by jednoduché prestavať Dauphine na dodávku, ale s motorom vzadu? VW to tak mal, ale nebolo to ktovieaké riešenie...
Mladý inžinier vo vývojovom oddelení Guy Grosset-Grange o tom nechcel ani počuť. Otočil motor z modelu Dauphine o 180 stupňov a namontoval ho dopredu. Karoséria so zhodným rázvorom 2270 milimetrov nebola úplne samonosná. Aby vydržala vyššie zaťaženie, mala medzi nápravami integrovaný rám, hnacie ústrojenstvo bolo na samostatnom ráme, ktorý sa dal oddeliť po odskrutkovaní ôsmich skrutiek. K predným nezávisle zaveseným kolesám išli z prevodovky hriadele s homokinetickými kĺbmi a dodávka s pohonom predných kolies bola na svete.
A dokonca to bol aj prvý Renault s takýmto pohonom. Toto riešenie umožnilo neobmedzené možnosti na modifikácie, prišla aj zvýšená strecha a predlžený rázvor pre valník. V máji 1962 bol pôvodný motor Ventoux nahradený motorom Sierra, podobný mal Renault 8. Štvorvalec mal kľukový hriadeľ uložený v piatich ložiskách a z objemu 1108 kubických centimetrov podával výkon 45 koní (34 kW). Estafette mohol odviezť už 800 kilogramov. Od roku 1968 prichádza motor s objemom 1289 kubických centimetrov (54 k/40 kW), ktorý sa neskôr presadil aj v modeli Renault 12. Dovolené zaťaženie narástlo až na tonu. S týmto motorom Estafette vydržalo až do konca výroby v roku 1980. Odvtedy ho nahradil Trafic. V Mexiku sa však výroba predĺžila o ďalších šesť rokov. Spolu sa podarilo vyrobiť pol milióna kusov. Málokto vie, že Estafette vyrábali aj v Rumunsku pod označením Dacia D6. Dokonca sa z Rumunska do Francúzska dovážali aj zadné nápravy. Komunisti rozhodli, že Dacia D6 sa nesmela predávať súkromným osobám. Väčšina z 842 kusov skončila na poštách.