+70

Autom k Baltickému moru

Pobaltie je pre našinca ešte stále exotika. Hlavne na sever od Gdaňska. A to je práve naša destinácia. Podľa predbežného plánovania cez Google maps nás čaká cca 3000 km cez Lodž - Gdańsk - Kaliningrad - Klaipėda - Vilnius - Varšavu a späť na Slovensko. Vyrážame dvaja, šofér a navigátor. Naším spoločníkom na najbližších 8 dní bude Opel Mokka X 1.6 CDTI 4x4 s manuálnou prevodovkou. Je to jedno z dobrodružstiev, kde samotná cesta je cieľ. Neviem presne, čo očakávať. Najväčšie otázniky sú asi ohľadom Ruska.

Do Kalingradu, keďže je síce izolovaný, ale predsa len v Rusku, je potrebné pred cestou vybaviť víza. Na základe odporúčaní cestovateľov z LADA Svetom na Facebooku som využil služby agentúry eViza.sk. Je to parádny servis, odovzdal som pasy a o 6 dní som si prišiel pre víza. Bez čakania na ambasáde, bez zisťovania čo potrebujem.

Plán cesty mám určený len zhruba. Ubytovanie som si rezervoval cez Booking iba na prvý deň v Lodži a priebežne si hľadal hotel vždy večer vopred na ďalší deň, podľa toho kam som sa chcel dostať. Nebol som tak dopredu obmedzovaný. Hotely po ceste spĺňajú európsky štandard. Pri výbere sa snažím dosiahnuť najlepší pomer cena/výkon. Cenovo som sa pohyboval okolo 60 až 70 eur za noc pre dvoch, v 4-hviezdičkovom hoteli s raňajkami a parkovaním. Takže v podstate luxus po dlhej ceste za rozumné peniaze.

Navigácia fungovala fantasticky. Čerešničkou na cestovateľskej torte bolo, že som sa na ňu mohol spoľahnúť aj v Rusku.

Vyrazil som z Banskej Bystrice. Kvôli obmedzeniam na ceste pod Strečnom som išiel smerom na Ružomberok, Trstenú, Krakow, a potom po A4 na Katowice a severne na Lodž. Neviem, či to bolo tým, že bola sobota, ale situácia na ceste bola porovnateľná so sobotným kolapsom na Chorvátskej diaľnici. Zhruba 450 km sme išli takmer 9 hodín. Zápchy vznikali kvôli obmedzeniam pre stavbu diaľnice a semafórom, ktoré spomaľujú jazdu v Poľsku na dvojprúdových rýchlostných cestách. Nakoniec som bol rád, že pred Gdaňskom som si dal ešte medzi zastávku. Lodž, prezývaná aj „poľský Manchester“ je známa textilným priemyslom a slávnou filmovou školou. A keďže som kultúrny človek, spíme v hoteli Stare Kino, vkusne dizajnovanom rôznymi filmovými rekvizitami a fotkami. Hotel bol hneď na známej Piotrkowskej ulici. Je to pešia zóna v centre mesta plná kaviarní, ktorá sa zmenila po zotmení na jednu veľkú párty. Táto ulica je známa aj sochami voľne rozhodenými na chodníku. Zo sentimentu si fotím Macka Uška.

Na druhý deň padol môj prvý mýtus o neexistujúcich poľských diaľniciach. Majú ich, a dokonca sa na nich môže ísť o 10km/h rýchlejšie ako u nás. Len ich stavajú smerom na Nemecko a nie na Slovensko. Jedna ide na Drážďany, druhá na Berlín a treťou vyše 300 km dlhou idem na sever do Gdaňska. Keďže po diaľnici je to úplne iný komfort cestovania, ostáva mi celé poobedie na návštevu Helskej kosy. Je to piesočnatý polostrov nad Gdaňskom pri Baltickom mori. Pre svoju strategickú polohu v obrane severnej hranice a mesta Gdaňsk bol dlho vojenským priestorom. Teraz je to obľúbené letovisko. Je dlhý 35 km a v najužšom mieste má len 150 metrov. Čakal som severskejšie podnebie, ale teplomer tu ukazoval 32° C. Voda nie je vyslovene studená ale príjemne chladná. Na večeru som si dal rybu na žaru v reštike na pláži pri západe slnka. Čistá romantika. Dobrý pocit bol fuč v cca 10km zápche na 1,5 hodiny pri pokuse dostať sa na „pevninu“.

Na ceste som veľmi ocenil bezkľúčové otváranie a štartovanie auta a množstvo odkladacích priestorov na všetky drobnosti potrebné pri cestovaní.

Na Gdaňsku sa mi páčila jeho dvojtvárnosť. Industriálna tvrdosť kovového prístavu s turisticky atraktívnym starým mestom. Mimochodom toto staré mesto bolo počas 2. Svetovej vojny kompletne zničené a po vojne ho postavili nanovo, ale tak, aby vyzeralo staro. Výsledok je skvelý. Prehliadka starého mesta sa začína na Dlugej ulici. Je na oboch stranách ohraničená bránami – Zlatou a Zelenou. Najfotografovanejšou pamiatkou je suverénne najväčší stredoveký žeriav v Európe. Cestou k nemu si môžete dať domáci chleba s masťou a cibuľou v jednom so stánkov s tradičnými poľskými výrobkami na Zelenom moste. Staré mesto bolo na prasknutie plné turistov, a tak vyrážame na Westerplatte, kde 1. septembra 1939 začala 2. Svetová vojna útokom nemeckého krížnika Schlesswig- Holstein na poľských vojakov. Tí odolávali veľkej presile celých 7 dní, až sa nakoniec vzdali. Po jeho návšteve môžete ochutnať vojenský guláš v poľnej kuchyni v parku pri vstupe, od pána oblečeného v dobovej uniforme.

Nejem, lebo mám stiahnutý žalúdok. Pred nami je totiž najväčšia výzva cesty. Dostať sa cez hranicu a potom Kalingrad. Samozrejme som mal dopredu načítané všetky hrôzostrašné príbehy. O zlých colníkoch, ktorí ma budú buzerovať a zbytočne zdržiavať. O zlých policajtoch, ktorí ma zastavia a budú si vymýšľať priestupky. O zlých bezohľadných šoféroch. O večne zamračených, opitých Rusoch, ktorí ani neviem čo. O cestách plných dier do pol kolesa. Všetky tieto „zaručené“ chýry sú, aspoň teda v Kaliningrade, totálny nezmysel. Prechod cez hranicu bol bezproblémový. Prvé okienko je pasová kontrola. Tu som zažil prvé sklamanie. Na výzvu „davajte pažalsta“ papiere od auta, som okrem technického vytiahol aj povolenie na používanie zapožičaného auta, ktoré mi poslali až od importéra Opel z Prahy, a bez ktorého, ako mi bolo povedané, sa ani nemám vybrať na cestu. Krvopotne som ho pred cestou jeden celý večer prekladal do ruštiny a vybavil si aj potvrdenie kópie listiny u notára, aby som to mal úradne opečiatkované. Patrične hrdý teda to lajstro podávam do okienka a policajt len mávol rukou, že to netreba, stačí technický. Pri ďalšom colnom okienku sa diktujú tie isté údaje + vypísanie mi trvalo s pomocou pani colníčky iba 40 minút a vyslúžil som si pri nich ďalšie mávnutie rukou nad mojou neschopnosťou. Ale celkovo boli colníci ochotní a milí.

Tankoval som pre istotu iba v Poľsku a v Litve overenú aditivovanú naftu na pumpách Orlen (v SR Unipetrol). Ceny palív boli nižšie ako bežne u nás.

Kaliningradská oblasť má rozlohu 15 100 km² (Slovensko má 49 035 km²) a necelý milión obyvateľov, z toho asi polovica žije v Kaliningrade. Pôvodne to bolo nemecké územie s mestom Königsberg. Cez 2. Svetovú vojnu mesto najprv zničili náletmi Angličania a následne ho obsadili Rusi. Nemci boli odsunutí a mesto premenované na Kaliningrad. Dlho sa nevedelo, čo s týmto izolovaným územím. Chruščov ho vraj chcel pripojiť k východnému Nemecku. Pokus o ekonomický experiment s Európskou úniou stroskotal, zrejme aj pod ťarchou vývoja na Ukrajine a následnými sankciami. A tak osud oblasti ostáva, okrem strategickej polohy v Európe, otvorený. Momentálne sa tu vraj nachádza armáda s až 850 tankami, a aj prístav sa využíva na demonštráciu sily. Nedávno v oblasti Baltického mora prebiehali spoločné námorné manévre s Čínou. Škoda, že sa tieto prostriedky a energia neinvestujú do zvýšenia kvality života ľudí.

Už cestou z hranice cítiť, že sme inde, ale stále v Európe. Novú širokú cestu z hranice do mesta spolufinancovala EU. Hlavné cesty sú tu kvalitné a jazdí sa tu veľmi disciplinovane. Kde je predpísaná rýchlosť 40 km/h, všetci dodržiavajú 40 km/h. Aj tí s drahými autami. Veľmi príjemný zážitok som mal, keď som sa snažil dostať na hlavnú cestu z vedľajšej. Zľava idúci šofér po hlavnej zastavil, potom aj sprava, aby som sa mohol zaradiť. No mohol by som v Bratislave čakať... Mimo hlavných ťahov je to ale horšie. Cesty rozbitejšie a bez krajnice a aj domy popri ošarpané. Vozový park je čisto európsky. Ladu som nevidel žiadnu (!), dominuje VW Group, francúzske a kórejské autá. Najmä jazdenky, ale nie veľmi staré.

Fakt je, že Rusko je iné. Zistil som to hneď na vcelku luxusnom dizajnovom hoteli. Izba zariadená v starorusko - francúzskom štýle aj s doplnkami (staré fotografie pri posteli, atď). Po dlhej ceste som si mohol kráľovsky posedieť na tróne. Vonku odparkované majiteľove oranžové Lambo. A to všetko za 37 eur na noc pre dvoch.

Z mesta som mal pocit 90-tych rokov u nás. Pomalšie tempo, máme tu všetko, ale keď chcem niečo navyše , tak si to musím priviesť zo Západu. Postkomunistické budovy sa tu miešajú s historickými a novými výtvormi developerov. Do toho chladná oceľ žeriavov. Každopádne pekné mesto. Dávame si kávu a vyrážame na sever na najväčšie pieskové duny v Európe, na polostrov Kurská kosa.

Ten je rozdelený na Ruskú a Litovskú časť. Je to národný park a musíme si kúpiť vstup. Platím kartou. K lístkom dostávame mapu ruskej strany parku v angličtine. Je tu niekoľko stanovísk, a mne to veľmi pripomína autoturistiku v Amerike. Všade sme mohli odparkovať, spraviť pár krokov a sme tam - napríklad tancujúce stromy, jazero, pláže atď. Okrem toho je táto oblasť známa ako najväčšie nálezisko jantáru. Asi som nemal svoj deň, lebo som žiadny nenašiel.

Na Litovskej strane pokračujú pieskové duny asi najkrajším mestečkom na tomto pobreží Nide, plážami a ďalej lesom čarodejníc. Tu sú vraj také sily, že sa tu stretávali čarodejnice zo širokého okolia. Báchorkám neverím, ale keďže je už po zotmení, radšej vyrážam na najsevernejší cíp a potom trajektom do prístavného mesta Klaipeda.

Klaipeda je najväčší prístav v Litve a jeden z mála v Baltickom mori, ktoré nezamŕzajú. Je to brána na Kurskú kosu pre tých čo nemajú ruské víza a pre turistov do a z Nemecka, Dáska a Švédska. Má zhruba 200 tisíc obyvateľov, z toho takmer 40% je ruská menšina. Krásne prístavné mesto. V starom meste sú rozmiestnené sochy, ktoré Vám prinesú šťastie a bohatstvo. Teda keď ich nájdete a dotknete sa ich. Severne nad Klaipedou je letovisko Palanga. Chodí sa sem predvádzať litovská smotánka, politická a spoločenská elita a vôbec každý, kto v Litve niečo znamená, alebo by sa aspoň chcel ukázať pred susedom. Na mňa toto preplnené miesto napriek všetkým superlatívom vôbec nezapôsobilo. Dávam si hot-dog na hlavnej promenáde a vyrážam do Vilniusu. Vilnius, polmiliónové hlavné mesto Litvy, bolo tiež prezývané Jeruzalem východu. Symbolom mesta je pevnosť na kopci nad mestom. My sme prišli presne na západ slnka a akurát sme to nádherné divadlo stihli nafotiť. Staré mesto je oddelené od nového riekou Neris a vyrazilo mi dych. Za každou úzkou uličkou je nejaký kostol alebo nejaká budova v antickom štýle. V štvrti umelcov je „respublika“ Užupio. Žije tu mikronárod umelcov, ktorí sa z recesie vyhlásili za republiku so svojím prezidentom, vlajkou a veselou ústavou. Mimochodom vedeli ste, že v Litve je o hodinu viac a litovčina je jeden z najstarších jazykov v Európe?

Na záver ešte niekoľko postrehov k autu Opel MOKKA X 1.6 CDTI. Motor napriek malému objemu úplne stačí. Je tichý a veľmi úsporný. Pri dodržiavaní rýchlostných limitov bola výsledná spotreba neuveriteľných 5,3l/100km. Kompaktné rozmery auta a vyšší posed sú ideálne pre komfortné manévrovanie v uliciach miest aj pri parkovaní k obrubníkom. Do batožinového priestoru som napratal jeden veľký kufor a jeden stredný, keď som trochu vyklopil delené zadné sedadlo. Na ovládanie auta som si rýchlo zvykol, všetko je tam, kde má byť. Navigácia má veľký, dobre čitateľný displej. Je rýchla, ľahko sa ovláda, s peknou grafikou a hlavne obsahuje mapy celej Európy a Ruska. V aute je množstvo odkladacích priestorov rôznych veľkostí + priestor na PET fľašu vo dverách. Veľké kolesá sú nielen pekné, ale pomáhajú lepšiemu vedeniu stopy, stabilite a ani veľmi neprekážajú komfortu jazdy. Sedadlá sú príjemne pohodlné s pozdĺžne nastaviteľným sedákom. Celkovo je to skvelé auto nielen do mesta, ale aj na cestovanie.

Súvisiace články

• Nový Opel Grandland 2025 oficiálne
• Nový Opel Frontera 2025 na prvých záberoch
• Opel Frontera sa vracia
• Opel Corsa Electric: Vylepšená v detailoch a s dlhším dojazdom na elektrinu