Zaujímavosti
História automobilov a ich značiek, úpravy, technické poradenstvo a niečo pre fanúšikov kvalitnej fotografie.
Porsche Perfomance Drive 2014: Batumi - Tbilisi
Z prímorského luxusného sna v meste Batumi, kde nám vyrazila dych štvrť s megalomanskými hotelmi a bytovkami sme vstúpili do gruzínskej reality. Krajiné a mestá majú svojim vzhľadom najbližšie asi k Rusku. Podstatne starší automobilový park než v Turecku, staršie domy aj bytovky, voľne sa pohybujúci dobytok a kone po cestách, ktoré vidíte sa pásť aj pred bytovkami, či pri detských ihriskách.
Kravy a kone voľne pohybujúce sa po ceste boli zatiaľ asi najväčším rizikom na tunajších cestách. Pretože stretnúť ich môžete kdekoľvek – celú rodinku rozvaľujúcu sa uprostred zákruty, pri diaľnici, v strednom zelenom páse medzi dvomi diaľničnými ťahmi, či dokonca celé stádo blokujúce jeden jazdný pruh. Ďalším rizikom sú “stopy”, ktoré nechávajú po sebe na ceste a ľahko sa môže stať, že na nich v zákrute dostanete šmyk. Jazdiť po miestnych komunikáciách v noci musí byť celkom adrenalín. Všetky asfaltové cesty sú inak dôkladne „ošetrené“ zvodidlami, alebo aspoň betónovými bariérami. Hlavne na miestach, kde by hrozilo, že vodiči si nevšimnú zákrutu a mohli by vyletieť von.
Z Batumi sme sa vydali smerom do vnútrozemia a stále viac sa ponárali do nádhernej krajiny. Široké, rovné a relatívne nudné cesty vystriedali úzke kľukaté úseky s pomerne kvalitným povrchom, ktorý však občas prekvapil nečakanou hlbokou jamou. Približne po hodine jazdy nastal zlom a pred nami už len šotolina. Uisťovali sme sa podľa mapy v navigačnom tablete, či naozaj ideme správne, ale nebolo kam odbočiť a tak sme pokračovali po danej trase. Nakoniec, včera organizátori avízovali, že ďalší deň pôjde do tuhého, ale takýto radikálny skok sme až nečakali. Najprv to vyzeralo na cestu v rekonštrukcii, no oni tam vlastne asfaltovú cestu ešte len budovali. Po ceste do vnútrozemia sme totiž stretli asi dve miesta, ktoré zhora vyzerali ako malé fabriky s domčekami pre zamestnancov a ich rodiny. Potom sme pochopili, že to sú vlastne dva základné tábory cestárov, ktorí v danom regióne budujú nielen klasické cesty, ale aj tunely a keďže majú čo robiť na niekoľko rokov, za prácou sa presunuli s celými rodinami. Za rozostavanými cestami pokračovala už klasická šotolina, s viac alebo menej rozbitým povrchom a viac alebo menej naznačenou cestou. Museli sme ísť krokom, vyhýbať sa veľkým ostrým kameňom, aby sme nechytili defekt a hoci s nami v aute riadne heglovalo, cestu sme si užívali a vychutnávali krásu okolitej prírody.
Náš Cayenne dostával riadne do tela a boli sme na neho hrdí, čo všetko zvláda. Potom sme ale začali v protismere stretávať klasické dodávky, či obyčajné osobné autá a pochopili sme, že nejde vlastne o nič výnimočné, lebo presúvame sa po bežných obslužných komunikáciách. Bežných pre miestnych obyvateľov, ktoré by mnohí naši vodiči už označili za ťažký terén, vhodný ani nie tak pre SUV, ale rovno terénne autá. Touto cestou sme neustále stúpali do kopcov až sme sa z klasické listnatého lesa dostali najprv na úroveň pastvín a potom ešte vyššie. Stúpali sme približne do výšky niečo nad 2000 m n.m., do budúceho lyžiarskeho strediska, kde sa práve budovala veľká lanovka. Ľúto nám bolo len to, že sme nemali čas sa aspoň na 20 minút zastaviť a v tichu sa kochať okolitou krajinou.
Čas nepustil a tak sme pokračovali ďalej. Pred nami ešte dlhých 17 km, z ktorých každý ubieha strašne pomaly. Pri jednej zo zastávok sme na lúke objavili množstvo masliakov, ktorých sme ešte aj neskôr po ceste autom videli doslova more. Škoda, že niet ich kde presušiť. Po troch hodinách poskakovania v teréne, počas ktorého ak sme sa chceli napiť z fľaše, museli sme zastaviť, aby sme si nevybili zuby, zrazu useklo a pred nami sa objavila úplne nová, krásna a rovná asfaltová cesta. Do cieľa 5-hodinovej etapy nám však ostávalo ešte 70 km a dosť málo času na to, aby sme to stihli v stanovenom limite a tak sme trochu šibli do koní. Nakoniec sme aaj tak prišli s meškaním, čo bol dôvod, prečo sme sa v celkovom poradí posunuli o jednu priečku nižšie na priebežne 7. miesto. Za vychutnávanie si miestnej krajiny to ale rozhodne stálo. Po krátkom obede sme pokračovali do hlavného mesta Gruzínska Tbilisi, kde autá dotankovali a vyčistili v miestnom Porsche centre. Dnes vyrážame do hôr. Čo nás čaká opäť netušíme. Šéf výpravy iba vtipne poznamenal, že ideme smerom k zasneženým vrcholkom Kaukazu.
Ešte aspoň niekoľko slov k autu, ktoré máme k dispozícii. Všetky tímy jazdia s novým Cayenne S. Pod prednou kapotou je jedna z dvoch nových motorizácii – dvakrát preplňovaný šesťvalec objemu 3,6 s výkonom 309 kW/420 k, ktorý v ponuke nahradil pôvodný atmosférický osemvalec. Veľmi príjemný agregát – pružný, silný s nádherným zvukom. Pri jazde na spotrebu sme hľadali, či nemáme k dispozícii režim Eco, ale je to Porsche, takže Eco našťastie neponúka. Cayenne je vlastne ideálne auto do týchto podmienok. Na ceste patrí medzi najschopnejšie SUV, čo je výhoda ak vás prekvapí polomer zákruty, prípadne nejaký zlom, prepadnutá cesta a podobne. Jeho podvozok na pomery SUV veľa zvládne po dynamickej stránke aj v teréne. V kritickej situácii vás často podrží viac než niektorí konkurenti. Svoje robia aj veľké, dostatočne dimenzované brzdy. Jediným limitom sú obuté zimné pneumatiky, ale tie sa nám dnes asi budú hodiť. Zároveň dokáže dosť veľa v teréne. Môžete si dvihnúť podvozok, na palube je množstvo elektronických asistenčných systémov. Všetky tieto veci sa dostanú k slovu najbližšie dva dni….