+16

Le Mans v cieli: Tempo diktovalo počasie

Jubilejný 90. ročník slávnych vytrvalostných pretekov bol o dvoch veľkých Dánoch. Tom Kristensen zaknihoval svoje deviate víťazstvo, Allan Simonsen tragicky zahynul.

Tak ako sa neprestalo krútiť ruské kolo na začiatku cieľovej rovinky, aj preteky 24 hodín Le Mans po tragickej nehode Allana Simonsena plynuli neúprosne ďalej. Pohľad na nové zvodidlá v pasáži Tertre Rouge zamrazil rovnako, ako zakrytý vrak v uzavretom parkovisku. Továrenský tím Aston Martin Racing však na žiadosť jazdcovej rodiny pokračoval ďalej, no bez väčšieho úspechu.

Špeciály Vantage GTE boli za sucha rýchlejšie než konkurenčné Porsche, Ferrari či Corvetty, ale na mokrom povrchu mali problémy. Ráno sa o tom presvedčil Frederic Makowiecki, ktorý zažil veľmi podobnú nehodu ako Simonsen. Jeho Aston prešiel na výjazde z prvej šikany do pretáčavého šmyku. Nasledovala kontra, na čo sa kolesá chytili asfaltu, no pilot už vytočený volant nestihol zrovnať a narazil do zvodidiel. Makowiecki mal šťastie, lebo nehoda sa stala pri podstatne nižšej rýchlosti, a vyviazol z nej bez škrabanca.

Kým maršáli odpratali trosky a vymenili poškodenú časť zvodidiel, na trať vyrazil safety car. Dve hodiny pred cieľom štatistici zrátali, že bezpečnostné vozidlo krúži po okruhu dokopy viac ako päť hodín, čo je vraj nový rekord dvadsaťštyri hodinovky v Le Mans.

Večer na okruhu La Sarthe sa medzi priaznivcami niesol v duchu zábavy. Aj chvíľkové zmĺknutie davu po tragickej nehode s nastupujúcim šerom pominulo. Diváci zväčša vyrazili za atrakciami, ktorých bolo vôkol trate neúrekom. Na rozdiel od komornejšej dvadsať štyri hodinovky na Nurburgringu, Le Mans vie ponúknuť veľkolepejšiu šou a z pohľadu organizátorov je to väčší biznis.

Dobre vedia, že len málo návštevníkov vydrží nepretržite sledovať preteky. K slovu sa vtedy dostáva nákupná zóna posiata stánkami automobiliek a partnerov, ponúkajúcich všetky druhy suvenírov. Krčmy praskali vo švíkoch a pódium neďaleko šikany Dunlop pred zotmením rozozvučal rokový koncert, trvajúci do skorých ranných hodín.

Kým pivom posilnení priaznivci občasné prehánky privítali, jazdci s nimi bojovali celé dva dni. Z tmavých mrakov ani raz neprišiel dlho trvajúci dážď, iba krátke prehánky. Tímy laborovali s výberom pneumatík, keďže asfalt sa v priebehu krátkeho dažďa nestihol celkom premočiť. Mokré pneumatiky trpeli na suchých úsekoch neúmerným prehrievaním, suché boli na mokru nebezpečné a intermédie nefungovali vôbec.

Svoje o tom vie Nikolas Lapierre, ktorý približne hodinu a štvrť pred koncom pretekov zapichol svoju Toyotu do zvodidiel. Dážď trval ani nie desať minút, no bol prudší ako tie predtým a štvrté auto priebežného poradia doslova zmyl z trate. Jazdcovi sa podarilo doplaziť až k mechanikom, ktorí poškodený hybrid opravovali takmer 20 minút. Reálna strata však narastala pomaly, lebo štartové pole zatiaľ krúžilo za bezpečnostným vozidlom. Posádka so štartovým číslom 7 si napokon dokázala udržať štvrté miesto.

V prípade Toyoty to bol jeden z mála výpadkov. Japonci naplnili plán o spoľahlivej jazde takmer do bodky a rýchlejším špeciálom Audi boli vďaka tomu vyrovnaným súperom. Kým Nemci v priebehu noci riešili problémy s alternátorom i následky výletu mimo trať Olivera Jarvisa, spoľahliví konkurenti sa posúvali dopredu. Toyote ráno patrila druhá a tretia priečka, hneď za vedúcim Audi so štartovým číslom 2.

Tridsať minút pred cieľom prišiel posledný reštart po fáze jazdenia za safety car. Na čele bolo stále Audi s číslom 2, pilotované skúsenými Tomom Kristensenom, Allanom McNishom a mladým Loicom Duvalom. O jedno kolo za nimi zaostávala Toyota (číslo 8), so Sebastienom Buemim, Anthonym Davidsonom a Stéphane Sarrazinom, ktorú tesne nasledovalo Audi so štartovým číslom 3, pilotované Lucasom di Grassim, Marcom Genem, Oliverom Jarvisom.

Rovnaké poradie platilo aj o tretej popoludní, keď 90. ročník dvadsaťštyri hodinovky v Le Mans dopísal svoju poslednú kapitolu.