Zaujímavosti
História automobilov a ich značiek, úpravy, technické poradenstvo a niečo pre fanúšikov kvalitnej fotografie.
Fiat 125 oslavuje päťdesiatku, mal dvojitý život
Začiatkom šesťdesiatych rokoch nastal v Európe búrlivý rozvoj motorizmu. Zároveň sa menil vkus zákazníkov. Do módy prichádzali čistejšie a jednoduchšie tvary karosérie. Z dnešného pohľadu bol automobilový trh pestrejší aj z hľadiska koncepcií. Konštruktéri sa rozhodovali, kam umiestniť motor, ak má byť vpredu, tak naprieč alebo pozdĺžne? Má mať ventilový rozvod OHV alebo OHC?
Taliansko
V apríli 1961 predstavila automobilka Fiat svoj nový rodinný sedan označený jednoducho podľa objemu motora Fiat 1300 a 1500. Auto dlhé 4030 milimetrov malo rázvor 2420 milimetrov a jeho dizajn vznikol v dizajnérskom centre v Turíne, ktoré sa práve v tom čase sťahovalo do nových priestorov na ulicu La Manta. Typickou črtou Fiata 1300/1500 boli štyri svetlomety umiestnené akoby pod malou strieškou, ktorú vytvorili okraje prednej kapoty. Hovorí sa, že tento prvok talianski dizajnéri odpozerali z modelu Chevrolet Corvair, ale aj to, že inšpirovali Nemcov pri stavbe modelu NSU Prinz.
V roku 1964 prišla na trh predĺžená verzia Fiat 1500 Lunga. Mala rázvor 2505 milimetrov a už iba jeden pár svetiel. Vývojové centrum značky Fiat v tom čase pracovalo na plný výkon. Stihli pripraviť nový Fiat 850, Autobianchi Primula s predným pohonom a v novembri 1966 mal premiéru Fiat 124.
V roku 1966 už jazdili prototypy ďalšieho modelu 125 na predĺženej platforme Fiata 1500. Od roku 1967 sa začal predávať Fiat 125, nazvaný neskôr ako Normale. Dostal motor zo športového modelu 124 Spider. Moderný štvorvalec s objemom 1608 kubických centimetrov mal rozvod DOHC a dával výkon 90 koní. Jeho charakteristickým znakom sú vodorovné okrasné lišty na boku karosérie, ktoré sa tiahli cez kľučky dverí a zakončené boli na predných blatníkoch maličkými trojuholníkovými smerovými svetlami. Auto malo nový moderný zdroj napätia – alternátor namiesto dynama, štyri kotúčové brzdy a elektromagnetickú spojku na ventilátore chladenia motora.
O rok neskôr uviedli Taliani na trh Fiat 125 Special. Vďaka odlišnému časovaniu ventilov mal motor výkon 100 koní, prevodovka už bola päťstupňová a dvojokruhové brzdy dostali podtlakový posilňovač. V predných svetlometoch boli halogénové žiarovky. Vonkajšími poznávacími znakmi boli nižšie položené lišty, ktoré sa tiahli popod kľučky dverí, rovnaké lišty pribudli aj na lemy blatníkov okolo kolies. Tretia verzia modelu Fiat 125 sa tiež volala Special, vyrábali ju v rokoch 1970 až 1972. Mala modifikovanú prednú masku bez zvislých smerových a obrysových svetiel. Nárazníky boli bez zvislých členov, gumená lišta bola po celej šírke, pod prednými nárazníkmi si našli miesto smerovky. Zadné svetlá boli o čosi väčšie, hranatejšie a uložené naležato. Zadná kapota prišla o okrasnú lištu. Na palubnej doske pribudol namiesto hodín veľký okrúhly otáčkomer, na želanie mohol mať Fiat 125 S trojstupňovú automatickú prevodovku.
Poľsko
V Poľsku sa vyrábali až do konca tridsiatych rokov minulého storočia licenčné nákladné autá Polski Fiat. V šesťdesiatych rokoch vznikol aj v socialistickom Poľsku deficit po osobných autách. Tadeusz Wrzaszczyk a Armando Fiorelli podpísali 22. decembra 1965 zmluvu o výrobe modelu Fiat 125. Podoba auta vychádzala z prototypu z roku 1966, karoséria bola rozmermi zhodná s talianskym originálom, bez okrasných líšt s vystupujúcimi kľučkami dverí.
Fiat 125p mal modifikovanú palubnú dosku z pôvodného modelu 1300/1500 vrátane volantu. Vpredu bola lichobežníková náprava s vinutými pružinami, zadná tuhá náprava bola odpružená dvojicou pozdĺžnych listových pier. Štvorvalec OHV mal liatinový blok valcov, skonštruoval ho Aurelio Lampredi a mal dve verzie. Pri zhodnom zdvihu 79,5 milimetra mal dvojaké vŕtanie 72 alebo 77 milimetrov. Z toho vyplýval objem 1295 kubických centimetrov a výkon 60 koní, alebo 1481 kubických centimetrov a výkon 70 koní. Prvý poľský Fiat 125p zišiel z výrobnej linky vo Varšave 28. novembra 1967.
Prvých sto kusov Poliaci zmontovali výlučne z talianskych dielcov. Do mája 1968 vyrobili prvých tisíc kusov a do konca roka ďalších 6-tisíc. Všetky mali motor 1300, silnejší štvorvalec sa začal vyrábať až v roku 1969 a mal už blok odliaty v Poľsku. Niektoré diely, napríklad zadné nápravy, sa dovážali z Juhoslávie, vyrábali ich v srbskom meste Kragujevac. Tam sa autá zasa z poľských dielcov montovali pod názvom Fiat 125pz. Oficiálnu premiéru mal Fiat 125p na výstave v Nemeckej demokratickej republike v Lipsku v marci 1968, v Československu ho ľudia videli prvýkrát v septembri 1968 na strojárenskom veľtrhu v Brne. Brnianska výstava sa vtedy začala s týždenným meškaním, pretože usporiadatelia odmietali propagovať výrobky štátov, ktorých vojská vtedy okupovali Československo. V roku 1969 sa začal dovoz Fiata 125p do predajní. Prvý kontrakt bol na 3000 áut. V lete 1970 stál 99 000 československých korún Fiat 125p s menším motorom, ktorého doviezli 2250 kusov, a 750 kusov s väčším motorom, ktorý sa predával za 110-tisíc Kčs. Na porovnanie Fiat 850 sa predával za 69-tisíc, Fiat 500 za 49-tisíc korún, Ford Cortina 1300 bol za 93-tisíc, Toyota Corona 1500 L stála 110-tisíc, Saab 96 V4 125-tisíc, Simca 1301 stála 105-tisíc a Škoda 100 L stála 69-tisíc československých korún. V priebehu roka 1971 ceny áut klesli. V roku 1971 mala v Poznani premiéru verzia kombi, ktorá sa však k nám nedovážala.
Od roku 1972 mal Polski Fiat 125p radiacu páku na stredovom tuneli a nie pod volantom, obidva motory mali zvýšený výkon o 5 koní (48 kW/65k a 55 kW/75 k). Od roku 1972 mal poľský sedan zapustené kľučky dverí, chrómovanú mriežku chladiča nahradila čierna z plastu, volant už nemal prstenec na trúbenie, zadná náprava dostala pozdĺžne ramená a listové perá mali už iba dva listy namiesto štyroch, no boli širšie. Začiatkom sedemdesiatych rokov jazdil Polski Fiat 125p aj automobilové súťaže. Najúspešnejším jazdcom bol Róbert Mucha, ktorý úspešne dokončil aj Rallye Monte Carlo 1972. Jeho upravený Fiat sa stal inšpiráciou pre vzácne sériové akčné modely z roku 1974. Fiat 125p Monte Carlo mal motor 1600 s výkonom 98 koní a akčný model Acropolis dokonca 1800 s výkonom 111 koní. Motory DOHC pochádzali z talianskeho Fiata 132. Jedinečné poľské Fiaty boli nalakované prevažne žltým lakom Bahama Yellov a mali aj širšie 175- alebo 185-milimetrové pneumatiky s priemerom 13 palcov a otáčkomer. V júni 1973 vytvoril sedemčlenný tím jazdcov, v ktorom nesmel chýbať Róbert Mucha ani majster Európy v rely Sobieslaw Zasada, so sériovým Fiatom 125p tri svetové rekordy.
Na úseku diaľnice pri meste Wroclaw najazdili 25-tisíc kilometrov priemernou rýchlosťou 138,08 km/h, 25-tisíc míľ priemernou rýchlosťou 138,18 km/h a 50-tisíc kilometrov priemernou rýchlosťou 138,27 km/h. Tieto rekordy vydržali asi 9 rokov. Rok 1975 priniesol pre Fiat 125p výraznú inováciu, najmä dizajnovú, do veľkej miery inšpirovanú talianskym vzorom 125 Special, ktorý sa však už tri roky nevyrábal. Daroval poľskému bratovi zadné svetlá a nárazníky bez zvislých členov. Zmenili sa však aj predné blatníky, do ktorých zasahovali smerovky a obrysové svetlá, malé okrúhle smerovky už prestali mať zmysel.
Nová však bola aj palubná doska, stredový tunel, opierky hláv na predných sedadlách, do dvier pribudli červené svetielka, ktoré sa rozsvietili pri otvorení. Na dverách bola aj nová lišta s plastom. Za príplatok mohlo byť aj vyhrievané zadné okno. V tejto podobe sa Polski Fiat 125p vyrábal pod názvom FSO 125 prakticky až do konca v roku 1991, keď vyrobili posledných 4709 kusov. Výrobne rekordný bol rok 1976 s počtom 116 940 kusov. Spolu vyrobili 1 445 699 Fiatov 125p, z toho počtu Poliaci vyviezli takmer 875-tisíc kusov do zahraničia. V Československu sa predalo 82 662 kusov. Kým Fiat 125 bol v Taliansku iba krátkou päťročnou epizódou, v Poľsku výrazne vplýval na životy ľudí viac ako 20 rokov. Vznikli aj offroadové modifikácie s pohonom 4x4, kabriolety, verzie pick up či predĺžené limuzíny. Pod kapotou sa ocitol dokonca aj naftový motor. V júni roku 1979, keď navštívil rodnú krajinu pápež Ján Pavol II., slúžil Polski Fiat ako papamobil. V kufri Fiata 125p pravdepodobne zomrel po mučení príslušníkmi štátnej bezpečnosti v októbri 1984 duchovný vodca hnutia Solidarita blahoslavený Jerzy Popieluszko.