Vw tiguan 03 2020 1140x190
Thumb  df24257 Thumb  df16671 Thumb  df16875 Thumb  df17196 Thumb  df17290 Thumb  df24148 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb fullsizerender Thumb img 8215 Thumb fullsizerender 1 Thumb img 8236 Thumb img 8242 Thumb img 8271 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb img 8308 Thumb img 8310 Thumb img 8320 Thumb img 8324 Thumb img 8331 Thumb img 8335 Thumb img 8336 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb img 8337 Thumb img 8340 Thumb img 8383 Thumb img 8363 Thumb img 8384 Thumb img 8385 Thumb img 8442 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb fullsizerender 1 Thumb fullsizerender Thumb fullsizerender 2 Thumb fullsizerender 3 Thumb fullsizerender 4 Thumb fullsizerender 5 Thumb fullsizerender 6 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb fullsizerender 8 Thumb fullsizerender 7 Thumb img 8189 Thumb img 8190 Thumb img 8196 Thumb img 8212 Thumb img 8221 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb img 8222 Thumb img 8217 Thumb img 8225 Thumb img 8227 Thumb img 8229 Thumb img 8234 Thumb img 8230 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb img 8231 Thumb img 8250 Thumb img 8241 Thumb img 8251 Thumb img 8253 Thumb img 8256 Thumb img 8254 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb img 8267 Thumb img 8259 Thumb img 8268 Thumb img 8269 Thumb img 8270 Thumb img 8272 Thumb img 8291 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb img 8300 Thumb img 8303 Thumb img 8305 Thumb img 8304 Thumb img 8315 Thumb img 8306 Thumb img 8323 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb img 8333 Thumb img 8343 Thumb img 8347 Thumb img 8348 Thumb img 8352 Thumb img 8353 Thumb img 8354 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb img 8355 Thumb img 8356 Thumb img 8357 Thumb img 8359 Thumb img 8423 Thumb img 8393 Thumb img 8426 Suzuki 05 2020 1024x597 Thumb img 8431 Thumb img 8429 Thumb img 8435 Thumb img 8191 Thumb img 8187 Thumb img 8339

Expedícia Namíbia

S novou Toyotou Hilux som objavoval krásy africkej prírody v Namíbii a aspoň raz v živote testoval pick-up v podmienkach, pre ktoré bol vymyslený a postavený. Ťažko do jedného článku vmestiť všetky zážitky, ale verím, že sa mi podarí sprostredkovať vám aspoň kúsok z toho čo som si z Afriky odniesol. Už teraz viem, že ešte sa tam musím niekedy vrátiť.

Moje dobrodružstvo začalo už samotným príletom na letisko vo Walvis Bay. Ešte z lietadla ako sme sa blížili do cieľovej stanice som sledoval krajinu zhora. Hlavne dlhé rovné cesty cez neobývané územia. Veľmi mi to pripomínalo Sibír, cez ktorú som raz v lete prechádzal v rámci expedície s Octaviami Scout. Pondelok a utorok idete rovno, v stredu zahnete doľava alebo doprava a potom opäť rovno. Často krát ani nevidíte križovatku, len zákrutu. Púšť striedali savany a pasienky, ktoré pokrývajú až 45% krajiny. Neskôr sa pridali aj kopce.

Najzaujímavejšia púšť Namib, tiahnuca sa popri pobreží nás však ešte len čakala. V nej priamo sme pristávali. Pilot upozorňoval, že pri sadaní dolu bude trochu triasť, pretože fúka vietor a tiež treba pri vystupovaní počítať s rozvíreným pieskom. Čo to ale v skutočnosti znamená sme pochopili až keď sme sa blížili k pristávacej dráhe, ktorú bolo stále menej vidieť. Vietor rýchlosti 80 km/h sa nám postaral o pristávanie, aké poznáme len z amerických akčných filmov. Našťastie pilot bol frajer a nakoniec to dal, hoci do poslednej chvíle som neveril, že v tom mraku piesku, ktorý pripomínal celkom slušnú púštnu búrku, runway aj naozaj trafí. Pri vystupovaní stačilo urobiť niekoľko krokov a hneď sme mali oči, dutiny aj ústa plné piesku. Vtedy som si povedal. Vitaj v skutočnej Afrike, v najtradičnejšej a najstaršej púšti na svete.

Namíbia je druhá najmenej osídlená krajina sveta a prvá v rámci Afriky, čo sa týka hustoty obyvateľstva na kilometer štvorcový. Hoci je 17-krát väčšia než Slovensko, na celom území žije len 2,3 milióny obyvateľov, z toho približne 400000 v hlavnom meste Windhoek. Pri potulkách krajinou sa vám tak ľahko môže stať, že prejdete stovky kilometrov a nestretnete jedinú živú dušu. Pripomenula nám to aj uvítacia hala, alebo skôr stan, v ktorom sme absolvovali všetky potrebné kontroly. Mimochodom, vedľa nej už práve v čase nášho príchodu dokončovali úplne nový terminál pre prílety aj odlety, takže ak niekedy v budúcnosti zavítate na letisko Walvis Bay, vybavovať vás budú v novučičkých priestoroch. Pred príletovou halou nás čakal žoviálny miestny človiečik, ktorý sa predstavil ako náš šofér. Veľmi mi pripomínal Ibiho Maigu. Aj som ho potom volal malý Ibi.

Prvú noc sme spali vo Swakopmunde na pobreží Atlantického oceánu. Viacerí z nás sa chystali schladiť. Veď čo môže byť lepšie ako zmyť zo seba prach vo vlnách Atlantického oceánu. Keď sme ale zistili, že voda má len 10 stupňov Celzia, pretože v Namíbii je v plnom prúde jeseň, kúpanie nás rýchlo prešlo.

Večer sme si teda aspoň vychutnali miestne špeciality, hovädzie veľmi pripomínajúce maďarský guľáš, k tomu skvelé juhoafrické vínko a išli sme spať.

Štart

Na druhý deň ráno nastal konečne deň D. Po rozdelení do dvojíc, prevzali sme si svoje nové Hiluxy, v ktorých sme mali stráviť najbližšie dva dni. Takmer všetky autá boli v najvyššej výbave, väčšinou s dlhšou 5-miestnou rodinnejšou kabínou Double Cab a vnútri dovybavené vysielačkou s dosahom niekoľko desiatok kilometrov. Na čo nám bude taká výkonná vysielačka sme pochopili až neskôr. Konvoj asi 40 vozidiel organizátori rozdelili na dve časti a my sme sa samozrejme uchádzali o miesta na čele tej našej. Z praktického dôvodu. Život nás naučil, že pri jazde v konvoji, častokrát s veľkými odstupmi platí - čím bližšie k vedúcemu autu, tým je menšia šanca, že sa človek stratí. Našťastie prejazd mesta Swakopmund v rannej špičke nebol nijak komplikovaný.

Ranná dopravná špička totiž znamená, že v tej chvíli stretnete v uliciach sotva 20 áut. Ako vychádzame z mesta, míňame showroom Toyoty, v ktorom už z diaľky vidieť úplne inú ponuku ako u nás. Všetko sú to v prvom rade terénne vozidlá, z toho asi polovica pick-upy. Mnohé z nich u nás nepoznáme a hoci niektoré vyzerajú ako veterány, ide o najnovšie modely vyrábané špeciálne pre krajiny ako je Namíbia a hovoria si Land Cruiser Pick-up. Toyota však nie je v Namíbii značkou číslo 1. Najväčšej popularite sa teší Ford so svojim Rangerom a až za ním je svetová jednotka.

Terénne autá sú v týchto podmienkach nevyhnutnosť. Asfaltové cesty stretnete vyslovene len v meste. Zvyšok tvoria buď šotolinové alebo soľné cesty, teda povrch, ktorý vzniká zmiešaním soli so šotolinou. V krajine, kde pri veľkom šťastí prší maximálne dva až tri dni do roka sa nikto neobáva, že by sa im soľné cesty rozpustili. Ich výhodou je, že na jazdu sú komfortnejšie, menej ničia autá a ľahšie sa udržiavajú grédermi. Dobre čítate. Gréder je v Namíbii asi rovnaká nevyhnutnosť výbavy cestárov ako u nás v zime sypače s pluhom. Pravidelne nimi zahladzujú vyjazdené rolety na šotolinových cestách. Vždy keď po ceste stretnete vo svojom jazdnom pruhu pás nahromadeného kamenia so šotolinou, je to znak, že niekde pred vami je Gréder a treba spozornieť.

V Namíbii to majú veľmi sofistikovane vymyslené. Z času na čas na kraji každej cesty stretnete akýsi box, v ktorom je mašina počítajúca koľko áut tadiaľ prešlo. Vždy po určitom počte vyráža na cestu Gréder aby povrch opäť zarovnal. Možno vás teraz automaticky napadne, že kde vlastne berú vodu? Jediná možnosť je čerpať ju spod zeme.

Malé pieskovisko

Organizátori mali celú akciu veľmi dobre vymyslenú. V podstate pozostávala z dvoch hlavných „ihrísk“, ako som nazval terén, v ktorom sme autá skúšali, ktoré dopĺňali prejazdy dych vyrážajúcou krajinou. Prvé ihrisko nás čakalo len niekoľko kilometrov za Swakopmundom. Šéf výpravy ho nazýval „malé pieskovisko“ kde sa zvyknú hrať s výpravami ako bola tá naša. Veľkí miestni chlapci majú potom ešte iné, 700 až 800 km dlhé „pieskovisko“, kde nič iné ako púšť neuvidíte niekoľko dní.

Nám stačila aj malá časť najstaršej púšte na svete, s dunami presahujúcimi na niektorých miestach aj 200 m. Celé doobedie prvého dňa sme sa učili pohybovať s autom v dunách, učili sa techniku prejazdu a využívať možnosti nového Hiluxu. Začínali sme od ľahších disciplín a postupne prechádzali na stále náročnejšie prejazdy. Prvé čo mňa prekvapilo boli vlastnosti piesku. Ešte večer pred štartom som rozmýšľal, čo si vlastne obuť do púšte. Viacerí sme sa zhodli na trekingových topánkach a dlhých nohaviciach. Ráno, keď sme videli v čom nabehli šéfovia výpravy, pochopili sme akú hlúposť sme urobili. Chlapci nahodili kraťasy a šľapky. Púštny piesok je totiž tak jemný a príjemný na dotyk, že nič lepšie ako chodiť na boso urobiť nohám nemôžete. Zároveň, v jesennom období sa ani počas najväčšieho úpeku (okolo 30 stupňov Celzia) nestihne zohriať na teplotu aby pálil. Ani živočíchov sa netreba obávať. Hady sú v zime schované v zemi a sem tam stretnete len nejakého pavúčika alebo jašteričku.

Preto sú počas jesene a zimy v púšti ideálne podmienky napríklad na sandboardovanie. Mimochodom práve púšť Namib s jej vysokými dunami je doslova rajom pre sandboardistov. Na niektorých stranách dún je piesok tak tvrdý, že kvalita povrchu sa vyrovná čerstvo upravenej zimnej zjazdovke.

Pred jazdou v púšti sme museli najprv upraviť tlak v pneumatikách. Celkovo sme vpustili takmer jednu atmosféru a hoci pneumatiky už na pohľad vyzerali priveľmi podhustené, práve vtedy boli ideálne nastavené pre jazdu v piesku. Pre dobrý záber musí mať totiž plášť čo najširšiu styčnú plochu. Už na vjazde do púšte sa dostáva k slovu pohon 4x4, ktorý je možné aktivovať za jazdy do rýchlosti 50 km/h. Kvôli redukcii ale treba zastaviť. Po novom sa štvorkolka aktivuje otočným ovládačom na stredovom paneli. Naše autá boli vybavené aj uzávierkou zadného diferenciálu. Do púšte sme nafasovali šoférsky náročnejšiu verziu s manuálnou prevodovkou, s ktorou sme sa tiež učili, kedy správne preradiť na aký stupeň.

Asi najzákladnejšie pravidlo v púšti je neopúšťať stopu, po ktorej nás vedie vedúce vozidlo, pretože stačí mierne zísť z cesty a môžete sa buď prevrátiť, rozbiť, alebo zapadnúť tak, že vyhrabávaním auta strávite aj pol dňa. Navyše podmienky v púšti sa menia zo dňa na deň a tam, kde včera prešli inštruktori bez problémov, už dnes vyzerá, že neprejdeme a ideme obklukou. Postupne si skúšame výjazdy a zjazdy rôznej náročnosti a čím vyšší kopec je pred nami, tým klesá moja dôvera, že ho dáme. Hilux ma ale nesutále prekvapuje, a možno ani nie tak Hilux, ako správna technika jazdy v kombinácii s dobrým autom. Pretože pri prejazde prvej duny stačí len o chlp neskôr pridať plyn a už ostávame visieť bruchom na vrchole. Našťastie auto nie je zapadnuté natoľko, aby sa nedalo cúvnuť do protiľahlého kopca. Práve tu veľmi využívam troch nových elektronických pomocníkov – asistenta pre výjazd do kopca, pre zjazd z kopca a aktívnu trakčnú kontrolu. Pri druhom pokuse na dobro ostávam visieť na bruchu, ale stále nie natoľko aby sa s autom nedalo nič robiť. Nasleduje posúvanie sa dopredu a dozadu po centimetroch s cieľom vytvoriť pod kolesami lôžka, aby som potom mohol pridať a znova cúvnuť do proti svahu.

Cez dunu sa mi podarí dostať až na tretí raz, s ešte razantnejším rozbehom a s pomocou uzávierky zadného diferenciálu. Pri jazde v dunách však nie je umenie len vedieť pridať plyn, ale v správny čas ho aj uvoľniť, aby ste dunu nepreskočili a nerozbili prednú časť auta. Keď sa už dostanete na druhú stranu, ani pri klesaní ešte nemáte vyhraté. Pretože aj dolu kopcom je možné s autom zapadnúť, prípadne ho prevrátiť na stranu, ak vás zadok začne nekontrolovateľne predbiehať.

Preto aj pri klesaní je nevyhnutné s autom takpovediac plávať po povrchu a pokiaľ sa začne zabárať, jemným pridaním plynu ho neustále vynárať na hladinu. S každou prejdenou dunou naše sebavedomie a nadšenie z hrania sa s Hilluxom v piesku rástlo a stále viac sme si uvedomovali slová vedúceho našej výpravy, ktorý neustále kričal do vysielačky „keep the momentum“ – teda udržiavaj auto v pohybe. Akokoľvek, len nezastavuj, pretože sotva zastavíš, skončil si. Na záver pieskoviska sa ukázali tiež zásadné rozdiely medzi prevodovkami, ale aj čo robí tlak v pneumatikách.

Zrazu sme nevedeli zdolať jeden výjazd, nech sme robili čokoľvek. Snažili sme sa rôzne načasovať radenie z 2 do 3 a potom opäť do dvojky, ale nič nepomáhalo. Paradoxom bolo, že problém mali len autá s manuálnou prevodovkou. Automaty sa šplhali hore bez problémov. Možno za to môže o niečo kratší prvý prevodový stupeň v porovnaní s predošlou generáciou, ktorý pri rozbehu na plný plyn podporoval podhrabávanie sa a už pri pohýnaní sme nevedeli nabrať rýchlosť ako kolegovia s automatmi. Možno sme boli na vine my. Z problému nás dostal technik, ktorý kontrolou pneumatík zistil, že počas uplynulých dvoch hodín nám s rastúcou teplotou piesku stúpol aj tlak v gumách o takmer atmosféru. Stačilo ich vypustiť a razom sme vybehli hore ako lasička.

Popri jazdných zážitkoch budem určite najviac spomínať na jedno popoludnie a noc v domčeku na samote uprostred savany, bez telefónu a internetu. Popoludní z terasy, v nocipriamo z postele som cez veľkú presklenú stenu pozoroval zvieratá po skupinkách prichádzajúce k napájadlu. A k tomu to úžasné ticho, rušené len hlasmi  divých zvierat. Spodné tri snímky dokumentujú luxusné podmienky nocovania v stane. Stanový tábor ako zo seriálu Mash.

Prejazd savanou

Po „malom pieskovisku“ nasledoval niekoľko desiatok kilometrov dlhý prejazd do nášho večerného tábora Namibgrens Mountain Camp, kde sme mali nocovať. Soľné cesty po veľmi krátkej chvíli vystriedali šotolinové, na ktorých sa začalo tak šialene prášiť, že aby sme videli pred seba, odstup medzi autami v konvoji sme museli natiahnuť na niekoľko stoviek metrov. Inak by sme nemali nič z krajiny a po čase by sme sa udusili prachom. Vtedy som pochopil na čo sú nám vysielačky s tak silným dosahom. Zablúdiť nebolo kde, pretože väčšinu času sme išli rovno, čo bola tiež príležitosť trochu sa venovať autu. Nový Hilux si polepšil vo výbave aj v jazdnom komforte. Podobne ako ostatní konkurenti, aj Toyota ide interiérom jasne po krku moderným SUV-čkam.

Kabína zaujme modernou palubnou doskou, peknými materiálmi aj najnovším multimediálnym systémom, ktorý poznáme už z iných modelov značky Toyota. Najviac nás ale počas celých dvoch dní Hilux dostal tichom a komfortom na rozbitých cestách. Práve odhlučnenie kabíny na úrovni moderných SUV bolo jedným z hlavných cieľov šéfkonštruktéra pri vývoji novej generácie terénnej legendy. Použitím väčšieho množstva tlmiacich hmôt, ale napríklad aj zvýšením tuhosti rebrinového rámu o 20 % v porovnaní s predošlou generáciou. Vďaka nemu je aj karoséria o niečo viac odolná voči krúteniu a vŕzganiu. Vpredu Hilux využíva lichobežníkovú nápravu, vzadu tuhú s klasickými listovými pružinami. Celý podvozok technici odladili tak dobre, že jeho jazdný komfort vás môže len prekvapiť.

Auto prehnane neposkakuje a jazdu po šotoline si užívate aj pri rýchlostiach okolo 140 km/h. V podstate pre Hilux je to bežná cestovná rýchlosť po rozbitom povrchu, ktorá mu vôbec nič nerobí. Na to je stavaný. Dobrú prácu odvádza aj motor, v Európe jediný dostupný agregát 2.4 D-4D. Ide o celkom nový preplňovaný naftový štvorvalec (110 kW/150 k a 400 Nm), ktorý je v porovnaní s predošlou 2,5-kou o 9% úspornejší, má nižšie servisné náklady a vďaka novému turbu aj lepšie a rýchlejšie reaguje na akcelerátor. Ako je na tom po dynamickej stránke v porovnaní s konkurenciou zistíme až v domácom teste. Počas namíbijskej expedície som bol ale s jeho výkonom spokojný. Spomedzi dvoch prevodoviek určite odporúčam priplatiť si za 6-stupňový automat, ktorý neporovnateľne zvyšuje komfort jazdy v teréne aj v meste a hlavne sa nemusíte starať absolútne o nič, iba krútiť volantom.

Ako sme míňali kilometre s blížili sa viac ku kopcom, pribúdalo aj divej zvery popri ceste. Najprv sme videli len viaceré druhy antilop, neskôr aj zebry, dokonca kúsok si s nami zabehli obrovské pštrosy a ukázali sa nám aj paviány. Desiatky kilometrov po šotoline ubiehali rýchlo, až sme sa zrazu ocitli pred horským priesmykom a tam ako z rozprávky o Aladinovi zrazu vydláždená cesta. Navyše tak kvalitne, až sa nám nechcelo veriť, že sme v Afrike a ide o bežnú verejnú komunikáciu. Šéf výpravy nám potom vysvetlil, že trasa po ktorej ideme je dosť využívaný hlavný ťah a v minulosti tu mali problém prejsť plne naložené nákladné autá. Do kopca po šotoline sa im šmýkalo, preto cestu vydláždili.

So zapadajúcim slnkom sme dorazili cieľa prvej etapy v Namibgrens Mountain Campe, kde nás čakala dobrá večera a stanový tábor ako z filmu Mash. Každý stan bol však vnútri luxusne zariadený, s posteľou, elektrinou a dokonca vlastnou kúpeľňou. Jeden vak vody na umývanie zubov a tváre visel na stene, druhý sprchovací nad hlavou. Nechýbalo ani umyvadielko, len tak pre pocit domova, ktoré však nemalo odtok a všetka voda mi stekala priamo na nohy. Poviem vám, že zažil som už hocičo, ale sprchovať sa s hviezdami nad hlavou uprostred africkej savany je iný zážitok. V tej chvíli mi vôbec nevadilo, že vonkajšia teplota prudko klesá, pretože aj na zohrievanie vody na sprchovanie majú domorodci vlastný trik. Ohrievajú ju na ohni a hneď vám ju zlejú do vaku. Keď som sa v noci na chvíľu prebral na zvieracie zvuky, nedalo mi, a išiel som sa pozrieť von. V tej chvíli sa mi naskytol ďalší úžasný pohľad na okolie zaliate jasným jasným mesačným svitom a oblohu obsypanú takým množstvom hviezd, aké som ešte v živote nevidel. Mal som chuť tam len tak sedieť a užívať ticho a atmosféru noci...

Neviem odhadnúť ako nízko klesla v noci teplota, len podľa chladu, ktorý som cítil na tvári a ľadového telefónu, keď som ráno kontroloval čas tipujem, že vonku mohlo byť okolo 5 stupňov nad nulou.

Skaly a hory

Druhý deň sme doobedie strávili na farme, kde sme sa spali. Duny sme vystriedali za úzke horské cesty a piesok za kamene. K slovu sa dostali ďalšie prednosti Hiluxu, ako je o 20% vyšší zdvih kolies pri prekrížení náprav, či robustnosť a tuhosť konštrukcie. V tvrdom teréne je základné pravidlo radšej obetovať pneumatiku než poškodiť zadný diferenciál, ktorý nie je nijak chránený a ľahko sa môže na ostrých kameňoch poškodiť. Preto vždy treba dohliadať na to, aby ste si na prejazd zvolili kameň, ktorý dostatočne dvihne celé auto. Motor a prevodovka sú chránené silným oceľovým krytom. Im nič nehrozí.

Natriasenie sa po skalách už nebolo pre mňa také adrenalínové ako púšť. Možno aj preto, že podobné terény som už absolvoval. Zato posledná noc v dome na samote, uprostred obrovskej farmy s voľne sa pohybujúcimi divými zvieratami okolo bola ešte väčší zážitok než stan. Široko ďaleko nikoho, len ja s kolegom a divá zver, ktorá pravidelne navštevovala napájadlo pri našom dome. Postupne sa tam striedali antilopy, zebry, šakaly a v noci aj hieny. Cítil som sa ako uprostred Safari. Vynikajúci spôsob ako si v tichu africkej savany vyvetrať hlavu. Až mi bolo ľúto, že na ďalší deň ráno musíme odísť.

Technické parametre
motor 2.4 D-4D
zdvihový objem [cm3] 2393
výkon [kW/k] 110/150
pri otáčkach [1/min] 3400
krútiaci moment [Nm] 4000
pri otáčkach [1/min] 1600-2000
prevodovka 6MT
palivová spotreba [l/100 km] 7
pohotovostná hmotnosť [kg] 2100
zrýchlenie 0-100 km/h [s] 13,2
maximálna rýchlosť [km/h] 170
emisie CO2 [g/km] 185