299 2024049 ow 8 kia   ceed kia best moment autozurnal.com 1140x190px
Advertisement
Thumb skoda superb 3000 czechoslovak miles start race Thumb skoda superb 3000 czechoslovak miles start Thumb skoda superb 3000 exterior mirror Thumb skoda superb 3000 front Thumb skoda superb 3000 czechoslovak miles.jpg Thumb skoda superb 3000 interior door 1024x597 conti wc8s sk Thumb skoda superb 3000 rear Thumb skoda superb 3000 interior.jpg Thumb skoda superb 3000 josef petricek Thumb skoda tudor czechoslovak miles Thumb skoda superb 3000 steering wheel.jpg

Prvá Škoda Superb hýčka iba cestujúcich, šofér má plné ruky práce

Niekdajšia vlajková loď Škody budí rešpekt aj dnes. Nielen perfektným stavom či hodnotou, ale aj nárokmi na šoféra.

To, čo v bežnom aute naozaj nezažijete, sú reakcie ľudí. Keď okolo prejde Škoda Superb 3000 z roku 1939, mávajú, smejú sa, ukazujú vztýčené palce. Nezáleží, či sú to vekom deti, dospelí alebo pamätníci, ktorí v mladosti zažili tieto autá ako horúce novinky. Ostatní šoféri sú k bezmála 80-ročnému autu dokonca tolerantnejší než k ostatným.

Superb je mohutná a luxusná limuzína, ktorá dôstojne "pláva" krajinou a posádke poskytuje dostatok priestoru i komfortu. Pohodlie si užívajú hlavne cestujúci v zadnej časti kabíny, ktorú od šoféra oddeľuje sklenená prepážka.

Vzadu sa nachádza pohodlná lavica a priestor, kde si bez problémov vystriete nohy. Vyložiť si ich môžete na pripravené opierky. Alebo sa uskromníte a vyklopíte ďalšie dve sedadlá. Zo Superbu sa razom stane šesťmiestne vozidlo, pričom cestujúci v zadnej časti kabíny sedia oproti sebe, ako v obývačke. 

Pracovisko šoféra je trochu skromnejšie. Kožou čalúnená lavica sa nedá posúvať, v jednej pevnej polohe je aj volant. Navyše, Škoda Superb 3000 z roku 1939 má ešte pravostranné riadenie. Šofér tým pádom sedí na opačnej strane než sme v našich končinách zvyknutí.

Klimatizácia chýba, v teplom počasí pomáha otvorenie ventilácie nad čelným oknom. Jednoduchým posunutím páčky sa otvorí cesta pre vzduch prúdiaci do kabíny cez škáru medzi oknom a strechou. Toto "Simply Clever" riešenie má predovšetkým zabrániť zahmlievaniu čelného okna vo vlhkom počasí.

Ďalším jednoduchým riešením je roletka pred chladičom. Tiahlom priamo z kabíny ju šofér môže zavrieť a v zime pomôcť motoru k rýchlejšiemu dosiahnutiu pracovnej teploty.

Keď už je reč o motore, tak na pohon slúži benzínový šesťvalec OHV s objemom 3137 cm3. Výkon 63 kW (85 k) a štvorstupňová manuálna prevodovka stačia na to, aby sa 1940 kilogramov vážiaci Superb rozbehol až na rýchlosť 125 km/h.

Ozajstnou vlajkovou loďou bola Škoda Superb V8 4000. Ako napovedá názov, mohutný vidlicový osemvalec OHV má objem necelé štyri litre (3991 cm3), z ktorých konštruktéri vyťažili 71,2 kW (96 k). Superb V8 4000 bol väčší a ťažší ako šesťvalcová verzia. Vážil 2180 kilogramov, mal trojstupňovú prevodovku a jeho maximálna rýchlosť predstavovala 135 km/h.

Nanešťastie, z osemvalca vzniklo iba desať exemplárov. Zo šesťvalca Škoda vyrobila 275 kusov.

Vráťme sa za volant šesťvalcovej verzie. Ďalším z viditeľných "Simply Clever" - a zároveň veľmi vtipných - prvkov sú vonkajšie spätné zrkadlá. Konštruktéri ich upevnili na rezervné kolesá prostredníctvom kožených pásov. Áno, luxusný Superb z roku 1939 už má spätné zrkadlá na oboch stranách. Zrkadlá sú zároveň dobrým indikátorom správneho nahustenia rezervných kolies. Keď je pneumatika mäkšia, zrkadlo sa z nej začne zošmykovať a nedrží svoju pôvodnú polohu. 

Medzi zrkadlami, rezervami a blatníkmi sa týči majestátna kapota s plasticky tvarovaným logom. Cestujúcí vnímajú hlavne dôstojnosť a pohodlie jazdy. Zato šofér má plné ruky práce.

Automobil sa "vznáša" na listových perách. 16-palcové kolesá sú obuté do vysokých a na dnešné pomery úzkych pneumatík. Auto je tým pádom veľmi citlivé na pozdĺžne nerovnosti, hlavne na vyjazdené koľaje na ceste.

Aj pokojná a pomalá jazda s 5,2 metra dlhým a 1,8 metra širokým autom predstavuje tak trochu športový výkon. Riadeniu chýba posilňovač, takže keď Superb stojí alebo sa hýbe pomaly, je náročné krútiť volantom. S pribúdajúcou rýchlosťou sa riadenie stáva o čosi ľahším, no aj tak vyžaduje veľkú silu. Navyše, auto nemá príliš veľký rejd, takže do niektorých zákrut si treba nadísť a pri otáčaní sa alebo manévrovaní v stiesnenom priestore je nutné viackrát cúvať.

Šofér má na výber zo štyroch prevodových stupňov pre jazdu vpred. Radiť sa musí s medziplynom. Zvláštnosťou sú dve polohy pre neutrál. Jednotka, dvojka a spiatočka sú totiž v jednom rade. Aby nedošlo k omylu pri rýchlom radení, tak medzi nimi je vždy neutrál. Vďaka nemu by sa nemalo stať, že šofér počas jazdy vpred omylom zaradí spiatočku. 

Pod volantom nenájdete žiadne páčky alebo ovládače. Svetlá sa zažínajú štartovacím kľúčom. K dispozícii sú tri polohy, ktoré menia intenzitu svetla. Na zapínanie a vypínanie diaľkových svetiel slúži nožný spínač, umiestnený hneď vedľa pedálov.

Netradične uprostred volantu je ovládač elektrických ukazovateľov smeru - predchodcov dnešných smeroviek. Pri aktivácii vyskočí z puzdra predných stĺpikov červená šípka. Tento konkrétny kus, patriaci Múzeu Škoda Auto Mladá Boleslav, je kvôli bezpečnosti dovybavený klasickými smerovkami.  

Pedantne zrenovovanú niekdajšiu vlajkovú loď Škody mohli priaznivci obdivovať počas nedávnej súťaže veteránov 1000 míľ československých. Zorganizovali ju pri príležitosti stého výročia vzniku samostatnej Československej republiky.

História podujatia siaha do tridsiatych rokov minulého storočia. "Autoklub Republiky Československej" v roku 1933 vypísal prvý ročník súťaže inšpirovanej slávnym talianskym podujatím Mille Miglia. Zúčastniť sa ho mohli "cestovné automobily", teda sériové vozidlá, bez veľkých úprav.

Rýchlostné preteky prebiehali v bežnej premávke. Účastníci tak boli vo dne v noci konfrontovaní s koňskými povozmi, nákladnými vozidlami, cyklistami i chodcami. Takmer 1600 kilometrov dlhá trať preverila nielen rýchlosť a ovládateľnosť áut, ale v neposlednom rade aj ich robustnosť a spoľahlivosť.

V prvých dvoch ročníkoch (1933 a 1934) pretekári vyrážali z Prahy a cez Kolín, Nemecký Brod (dnes Havlíčkův Brod), Jihlavu, Velké Meziříčí, Brno a Břeclav došli až do Bratislavy. Tam sa otočili a rovnakou trasou sa vrátili späť do hlavného mesta. Túto trasu absolvovali dvakrát, takže celkovo prešli 1592,8 kilometra.

V roku 1935 sa z Brna do Bratislavy jazdilo cez Pohořelice a Mikulov. Trať bola tým pádom o čosi kratšia (1540 km). Ďalšie ročníky sa vzhľadom na zhoršujúcu sa medzinárodno-politickú situáciu už neuskutočnili.

Až o niekoľko desiatok rokov podujatie obnovila partia nadšencov a dnes patrí medzi najpopulárnejšie veteránske akcie v okolí.