+17

Na Ukrajine vyrábali svoj Fiat 600

Aj v Sovietskom zväze, podobne ako v celej Európe, chceli v päťdesiatych rokoch minulého storočia vyrábať ľudové auto. Za práve vyrábaný Moskvič 401, ktorý bol evolúciou predvojnového modelu Opel Kadett, už bol síce vyvinutý nasledovník, ale výrobne drahý, preto v MZMA (Moskovský závod malolitrážnych automobilov) na jeseň v roku 1956 začali vyvíjať nové auto. Malo byť malé, úsporné a jednoduché na výrobu. 

Bolo jasné, že klasická koncepcia, teda motor vpredu a pohon zadných kolies sa do ľahkého malého auta už príliš nehodila a vývoj auta s pohonom predných kolies bol nad ich sily. Pozdávala sa im talianska novinka Fiat 600, ktorý mal premiéru pred poldruha rokom. Do Moskvy kúpili pár Fiatov na inšpiráciu a vyrábali prototyp. Hotový bol v októbri 1957, šéfkonštruktérom bol skúsený Alexander Fedorovič Andronov a auto pomenovali Moskvič 444. Hoci to dnes vyznieva ľahko ironicky, bola to ťažká úloha. Postaviť v takom rekordnom čase odolnú samonosnú karosériu bez skúseností bolo obdivuhodné. Prototyp mal dĺžku 3295 milimetrov, rázvor 2023 milimetrov. Od budúceho sériového auta sa navonok príliš nelíšil, iba na zadných blatníkoch nebola mriežka, ale okrúhle otvory. Čelné sklo bolo totožné so zadným oknom, nápadná bola veľká svetlá výška a pomerne veľké 13-palcové kolesá.

Moskovským konštruktérom sa zdal vtedy výhodnejší vzduchom chladený motor. Odpadli tak starosti so zamŕzaním chladiacej kvapaliny v nehostinných studených oblastiach Sovietskeho zväzu. To, že takýto motor, navyše umiestnený vzadu, nevykúri priestor pre cestujúci nebolo až také dôležité. Prvé dva motory boli motocyklové dvojvalce typu boxer OHV s objemom 649 kubických centimetrov. Darcom bol motocykel Ural. Ukázalo sa, že výkon 17 koní je málo, navyše motocyklový motor mal malý krútiaci moment v nízkych otáčkach vo vyšších sa zasa prehrieval a mal malú životnosť. Tak sa skúšalo ďalej, napodobňoval sa motor Citroen i BMW. Jeden z motorov bol inšpirovaný ležatým štvorvalcom z VW Chrobáka, mal však výrazne nižší zdvih. 

Materiálmi sa nešetrilo, mal kovokeramické piestne krúžky i chladič oleja. Ťažko sa však štartoval, v dlhom nasávacom potrubí sa kondenzovali benzínové výpary. Ani údržba nebola jednoduchá, k motoru bol zlý prístup a príliš sa zanášal blatom. Medzitým sa súdruhovia rozhodli, že nové auto sa nebude volať Moskvič a nebude sa vyrábať v Moskve, ale v Záporoží na Ukrajine, kde bol pôvodne závod na kombajny. Motory sa mali dovážať z Melitopoľa, ktorý je od výrobného závodu vzdialený 150 kilometrov. O motor sa teda postaral A. S. Ajzenberg. Vyvinul vidlicový štvorvalec OHV s objemom 746 kubických centimetrov (66 x 54,4 mm) s radmi valcov v uhle 90 stupňov. Rovnomerný chod zabezpečoval vyvažovací hriadeľ. Výkon bol 20 až 23 koní pri 4000 otáčkach za minútu, krútiaci moment 44 Nm pri 2500 otáčkach. Motor mal tlakové olejové čerpadlo a olejový chladič. Chladiaci ventilátor bol umiestnený medzi valcami. Krátke nasávacie potrubie už nekomplikovalo štartovanie, k motoru bol ideálny prístup pri údržbe, napríklad piestne krúžky sa dali vymeniť aj bez toho, aby sa motor musel vyberať. Zaporožec ZAZ 965 sa začal sériovo vyrábať 22. novembra 1960. Mal vzadu vinuté pružiny, vpredu boli kolesá odpružené torznými tyčami. 

Štvorstupňová prevodovka mala synchronizáciu dvojky, trojky i štvorky. Zvláštne bolo, že hnacie hriadele mali pri kolesách kardanové kĺby. Zaporožec ZAZ 965 vážil 600 kilogramov, mal maximálnu rýchlosť asi 90 kilometrov za hodinu a spotreboval zhruba 6,5 litra benzínu na 100 kilometrov. Už v roku 1962 prišiel model 965 A so silnejším motorom. Mal zvýšený zdvih na 72 milimetrov, objem motora stúpol na 887 kubických centimetrov, výkon na 27 koní a krútiaci moment na 53 Nm. Zaporožec ZAZ 965 A sa vyvážal aj do kapitalistickej cudziny, napríklad do Fínska pod menom Jalta. Jeho nástupca ako prototyp bol postavený už v roku 1961 a vzorom mu bolo NSU, do sériovej výroby prišiel až v roku 1967.