Cinquecento a Seicento sú pre Poliakov to, čo u nás Favorit a Felicia
V celosvetového pohľadu dieru do sveta neurobili, napriek tomu sa s malými FIATmi spája celkom zaujímavý príbeh.
Prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia sa v našich končinách niesol v znamení veľkých politických zmien. Zároveň to bolo obdobie, v ktorom sme masovo presadali do moderných áut.
Na slovenských a českých cestách začali zastarané škodovky stopäťky a stodvadsiatky postupne nahrádzať Favority. Poliaci si museli ešte chvíľu počkať, kým mohli hlučného a tesného Malucha vymeniť za nový FIAT Cinquecento.
Deviateho septembra 1987 podpísali zástupcovia značky FIAT vôbec poslednú zmluvu s vládou komunistického Poľska. Týkala sa výroby práve vyvíjaného miniautomobilu, ukrytého za tajomný kód X1/79.
Z pohľadu FIATu to bola netradičná dohoda. Taliani sa ako prvá "západná" automobilka rozhodli, vyrábať nový typ vozidla v krajine z takzvaného východného bloku. Navyše, nielen pre miestny, ale pre všetky exportné trhy.
Príchod Cinquecenta bol v Poľsku veľkou udalosťou. Prototyp z predprodukčnej série zaujal aj deti.
Fabryka Samochodów Małolitrażowych (FSM) v meste Tychy prešla kompletnou rekonštrukciou - pribudli nové linky aj autonómne vozíky pre dopravu komponentov. Vzápätí sa modernizácii podrobila lakovňa.
Krátko pred Vianocami v roku 1991 oslávil FIAT Cinquecento veľkolepú premiéru. Najprv ho odhalili v Ríme a o týždeň neskôr vo varšavskom hoteli Victoria. So zástupcani FIATu si už pripíjali čelní predstavitelia novej poľskej vlády. Krajina medzičasom prešla revolúciou, ktorá znamenala pád komunistického režimu.
Hoci dnes vnímame FIAT Cinquecento ako maximálne jednoduché vozidlo pre nenáročných šoférov, kedysi patrilo medzi najmodernejšie miniautá.
Kým o FIATe Uno sa hovorilo, že vnútri je väčší ako zvonka, pre Cinquecente to platí dvojnásobne. Kabína bola na tú dobu až prekvapivo vzdušná.
Karoséria mala výbornú aerodynamiku (Cx=0,33) a vo výbave sa objavili také prvky, ako centrálne zamykanie, elektrické ovládanie okien, zhŕňacia plátená strecha, klimatizácia alebo dokonca airbag šoféra.
Nechýbali ani programované deformačné zóny vpredu a výstuhy v bočných dverách. Napokon, Cinquecento obsadilo druhé miesto v prestížnej ankete európske Auto roka 1993.
Prvý kus na výrobnej linke. V Poľsku auto spočiatku predávali pod oficiálnym názvom FSM - FIAT Cinquecento. V pozadí je FIAT 126p, jeho výroba bežala paralelne až do roku 2000. Nie však v Tychách, ale v Bielsko Bialej.
Kto pochybuje o kvalite výroby, ten sa mýli. Továreň v Tychách bola prvá v celom koncerne FIAT, ktorá získala certifikáty ISO 9001 (systém manažérstva kvality) a ISO 14001 (systém enviromentálneho manažérstva). Tri štvrtiny všetkých plechových častí miniauta boli pozinkované.
Zákazníci najčastejšie siahali po starom benzínovom štvorvalci OHV s objemom 903 cm3, neskôr pre daňové zvýhodnenie 899 cm3 (29-30 kW/39-41 k). Mal jednobodové vstrekovanie paliva a spolupracoval s päťstupňovou manuálnou prevodovkou.
Výhradne Taliani a Poliaci sa dočkali menšieho dvojvalca s objemom 704 cm3 (22 kW/30 k). Bol to zaujímavý motor, kvapalinou chladený s hliníkovým blokom i hlavou valcov, odvodený z FIATu 126 BIS. Vyvinula ho Lancia, mal karburátor s elektricky ovládaným sytičom a v Cinquecente bol uložený pozdĺžne (ostatné motory priečne). Základný motor si musel vystačiť len so štvorstupňovou manuálnou prevodovkou.
Moderné motory radu FIRE boli pre Cinquecento spočiatku tabu. Oficiálne sa pod krátku kapotu miniauta nezmestili. Pravdepodobnejšou príčinou však bolo, že FIAT nestíhal nové motory vyrábať. Motoráreň v talianskom meste Termoli bola plne vyťažená.
Ľahký facelift v roku 1995 priniesol rozšírenie výbavy a novú verziu Sporting. V rámci nej sa Cinquecento konečne dočkalo modernejšieho štvorvalca 1,1 FIRE (40 kW/54 k). Športový variant mal priečny skrutný stabilizátor na prednej náprave, tuhšie naladený podvozok, ale aj otáčkomer alebo sedadlá s výraznejším bočným vedením.
FIAT Cinquecento Sporting bol určený hlavne na export. Svojho času po ňom túžil aj autor článku.
Ani pestrejšie laky či upravené svetlomety však nezabránili faktu, že Cinquecento začalo byť v porovnaní s novšou konkurenciou zastarané. Hlavne po vizuálnej stránke, pretože jeho strohé hranaté tvary nekorešpondovali s módnou vlnou oblých línií. Špeciálne to platilo o interiéri.
Taliani medzičasom získavali stále väčší finančný podiel v poľských závodoch Tychy a Bielsko Biala. Fabryka Samochodów Małolitrażowych sa postupne zmenila na spoločnosť FIAT Auto Poland a Poliaci boli prizvaní aj k vývoju nástupcu Cinquecenta.
Ako naznačujú dobové fotografie, prechod od Cinquecenta (teda v preklade päťstovky) k Seicentu (šesťstovke) veľmi pripomína prerod "nášho" Favorita na Feliciu.
Našťastie, dizajn nového miniauta napokon vznikol v turínskom Centro Style FIAT. Poľské návrhy nám - a zrejme ani Talianom - príliš do oka nepadli.
Jeden z prototypov Seicenta. Tieto tvary prednej časti sa neujali.
Novinku prvýkrát predviedli na ženevskom autosalóne v roku 1998. FIAT Seicento bolo vlastne významne zmodernizované Cinquecento. Konštruktéri navrhli hlavne novú karosériu, s ohľadom na vyššiu pasívnu bezpečnosť.
Paradoxne, ani pevnejšia štruktúra auta, pyrotechnické predpínače bezpečnostných pásov, ABS alebo možnosť priplatiť si za airbag spolujazdca nepomohli. Seicento doslova prepadlo v crash testoch organizácie Euro NCAP.
Miniauto sa napriek tomu tešilo veľkej obľube. Z ponuky motorov vypadol dvojvalec a zostali v nej iba štvorvalce 0,9 a 1,1 litra. Najvýkonnejší agregát už nebol vyhradený iba pre verziu Sporting, ktorá sa však mohla pochváliť kratším stálym prevodom a tým pádom lepšou dynamikou.
Päťstupňová prevodovka bola manuálna, s mechanicky alebo elektricky ovládanou spojkou. Poliaci vyrobili aj obmedzenú sériu elektrického Seicenta. Populárnejší než elektromobil bol dvojmiestny úžitkový variant Seicento Van.
Zatiaľ čo v Poľsku slúžil malý FIAT často ako jediné auto v rodine, inde bol populárny pre kombináciu nízkej ceny a skromných rozmerov, vďaka čomu zaparkoval prakticky všade.
Špeciálnych edícií bolo niekoľko, ale tá k 50. narodeninám pôvodného FIATu 600 patrí medzi najkrajšie.
Zrejme to bol hlavný dôvod, prečo Seicento schádzalo z výrobných liniek dlhých 13 rokov a vzniklo z neho 1 328 973 kusov (Cinquecento: 7 rokov, 1 164 525 ks.). Na konci kariéry bola k dispozícii už iba benzínová jedna-jednotka, ktorá získala viacbodové vstrekovanie paliva.
Paradoxne, v samom závere Taliani symbolicky zmenili názov auta, keď výraz Seicento nahradili číslovkou 600. Pripomenuli si tak pôvodný FIAT 600, ktorý v tých časoch oslavoval päťdesiatku. Slovo alebo číslo, význam bol stále rovnaký.
Posledné Seicento opustilo fabriku FIAT Auto Poland 26. mája 2010 a vidieť ho môžete vo varšavskom Technickom múzeu. Seicento by možno žilo dlhšie, lenže továrni v Tychách chýbali voľné kapacity. Dopyt po Pande a Päťstovke bol obrovský a ich výroba musela bežať naplno.
Nech to znie akokoľvek úsmevne, Cinquecento a Seicento boli pre Poliakov cestou k modernému a stále dostupnému automobilu. Paralela s Favoritom a Feliciou je zrejmá, hoci naši severní susedia sa museli priestorovo trochu uskromniť. Na to však boli zvyknutí ešte z čias Malucha.
Chcelo sa im aj športovať
Ani skromné rozmery a pomerne slabé motory nezabránili malým FIATom, aby sa presadili v motoristickom športe. Cinquecento a Seicento slúžili najmä ako odrazový mostík pre začínajúcich jazdcov.
FIAT v roku 1993 pripravil pohárový seriál Cinquecento Trofeo. Špeciály určené pre rely poháňal štvorvalec s objemom 0,9 litra, upravený športovou divíziou Abarth na výkon 48 kW (65 k). Samostatný pohár sa jazdil až v ôsmich rôznych krajinách Európy, neskôr vznikol spoločný, celoeurópsky šampionát.
S nástupom silnejšieho motora 1,1 FIRE Cinquecentá a Seicentá zrýchlili. Športovým vrcholom bol továrenský FIAT Seicento Kit Car s motorom 1148 cm3, ktorý dosahoval výkon 94 kW (128 k) a predné kolesá roztáčal cez šesťstupňovú prevodovku.
Značkový pohár FIAT Seicento Abarth Cup bol svojho času súčasťou majstrovstiev Slovenska v pretekoch automobilov do vrchu.