+17

Auto ako umelecký objekt

Tak niekedy vníma autá fotograf Ivan Karlík, ktorý fotografuje aj pre Autožurnál

Ako ste prišli na to, že budete fotografom?

Zo začiatku som fotografoval najmä krajinu, teda nie rodinu ako väčšina ľudí. Zaujímal ma zásah človeka do prostredia, jeho činnosť. Nevyhol som sa ani naaranžovaným veciam. Prišlo to potom nejako spontánne. Ešte si pamätám, že mi vo fotoslužbe neurobili fotografie, asi zabudli, vyvolali iba film, tak som si začal odvtedy všetko robiť sám. Samozrejme som veľa vecí fotografii podriadil. Najprv som mal fotografovanie ako záľubu, no potom som ho študoval v škole a stalo sa mojím povolaním. Dnes je fotograf nedocenený. Každý, kto odfotografuje vlastné deti, má pocit, že sa stal fotografom.

Spôsobuje vám fotografovanie aj po rokoch radosť?

Áno, stále však vnímam veľký rozdiel vo fotografovaní ľudí pri nejakej činnosti a pri fotografovaní objektov, ktoré ľudia vytvorili. Či už je to auto, budova alebo hoci aj jedlo. Je to trojrozmerný portrét objektu, na ktorý dopadá svetlo, a to ho modeluje. Pri aute treba nájsť správny tvar, ktorý vynikne pod určitým uhlom dopadajúceho svetla. Fotografovanie áut je však špecifické. Auto je pomerne veľký objekt, s ktorým sa horšie manipuluje v priestore. Navyše je to lesklý objekt a každý fotograf uzná, že lesklé veci sa fotografujú ťažko. Všetko sa v ňom odráža a treba často používať rôzne triky, filtre a podobné tajomstvá.

Ako vás, z klasickej školy fotografie zasiahla éra digitalizácie?

Beriem to ako realitu a prispôsobil som sa. Digitalizácia má určite veľa výhod, veď klasický film mal aj veľa nedokonalostí. Musel som sa najmä naučiť obchádzať veci, ktoré digitál nedokáže. Digitálna fotografia vzišla z klasickej fotografie, takže princíp vrstiev a efektov, ktoré sa robili chemický, sa teraz robí pomocou počítača. Je to výhoda pre tých, ktorí ovládajú klasický spôsob fotografie. Nie som presvedčený, že sa treba zamerať jedným alebo druhým smerom. Obidve fotografie môžu existovať spolu ešte nejaký čas. Digitalizácia prináša aj zaujímavú hru s obrazom.

Ako je to s dorábaním fotografie v počítači? Dá sa zlý záber prerobiť na dobrý?

Fotografia by podľa mňa mala mať čo najmenej zásahov. Citlivé oko hneď odhalí, že je tam niečo umelé. Pri fotografovaní som povinný robiť všetko preto, aby som žiadne zásahy nemusel robiť. A platí to aj pri autách. Fotografujeme ich počas skutočnej jazdy, kolesá sú prirodzene rozostrené, okolie takisto. Autá sú v reálnom prostredí, s prirodzeným svetlom.

Zmenil sa po rokoch fotografovania váš pohľad na autá?

Po stovkách odfotených áut sa ne dívam inak. To auto si môžem pri fotografovaní dobre pozrieť, sadnúť si do neho. Všímam si dizajn, ako je spracované, aké sú na ňom použité materiály. Dôležitá je aj farba. Mám radšej svetlejšie. Najhoršia je čierna. Pozerám sa na auto ako na umelecký objekt. Už viem pomerne rýchlo a spoľahlivo rozlíšiť, ktorej časti auta sa dizajnér venoval dôkladnejšie alebo z ktorého uhla je pôsobivejšie. Praktické využitie ma vtedy nezaujíma. Ale zostávajú mi dva pohľady: Toto auto je dobré na fotografovanie, na tomto by som si zajazdil. Páči sa mi taliansky dizajn.

Fotografujete za každého počasia?

Možno sa patrí, aby bolo auto pri fotografovaní v nejakom krajšom prostredí, ale v bežnom živote jazdí za každého počasia aj v daždi. Láka ma fotografovať ho aj vtedy. Veľakrát práve vtedy vznikne zaujímavý záber. Vďaka nálade, ktorú zhoršené podmienky a prostredie vytvoria.

Dokážete si Autožurnál prečítať iba so záujmom o autá?

Nie. Vždy si najprv všimnem fotografie. Analyzujem, kde sa stala chyba, čo sa dá vylepšiť alebo čo som podcenil. Ak chcem ísť ďalej, musím neustále konfrontovať výsledky práce s mojou pôvodnou predstavou. Hneď na prvý pohľad na fotografii vidno, koľko času alebo prostriedkov bolo venovaných na každý záber. Teraz napríklad vidím, koľko je okolo ciest zbytočných neestetických vecí. Všade je plno bilboardov, ktoré sú príliš blízko cesty, stĺpy, stožiare, lampy… Pri fotografovaní jazdných záberov je pomaly problém nájsť cestu, ktorá je rovná a hladká. Pozorujem pri pohľade cez hľadáčik a objektív, koľko špiny a neporiadku je okolo ciest, počmárané múry…. Vnímam to oveľa intenzívnejšie, ako keby som nemusel v tomto prostredí fotografovať. Pekné prostredie sa hľadá ťažko.

A ostatné časopisy či internet?

Je to smutné, ale úroveň fotografie stále klesá. Veľmi výrazne už od osemdesiatych rokov minulého storočia. Dnešná technika ľudom príliš pomáha dostať sa k relatívne uspokojivému výsledku a stačí im to. Ľudia pri tom otupeli. Internet ich naučil obzerať si fotografie, ktoré sú bez kompozície a v zlej tonalite, tak ako ich urobil fotoaparát v automatickom režime. Z veľkého množstva zlých fotografií sa nedá vybrať ani jedna dobrá. Kvalita sa nedá nahradiť kvantitou. Editor, alebo majiteľ redakcie prípadne firmy je ten, ktorý kalkuluje, že keď si to odfotografuje sám, tak ušetrí a ani nevníma ako jeho časopis dramaticky stráca na hodnote a kvalite. Často to vnímam na rôznych prospektoch a časopisoch. Je toho aj plný internet.