Mini Paceman Cooper S/Volvo V40 Cross Country T5: Dva drahé úlety (odomknuté)

Jeden má veľmi svojský štýl a od prvého do posledného detailu je totálny exot. Druhý logicky nadväzuje na svojich väčších súrodencov, v porovnaní s Mini je určite praktickejší, ale úlet z neho robí cena.

Volvu V40 Cross Country sme sa pomerne dosť venovali v minulom vydaní, ale výdatné snehové podmienky počas uplynulých dní, kedy píšem tento test, mi nedali nevrátiť sa k nemu. Konečne sa mi totiž podarilo termínovo spojiť štvorkolku so snehovou kalamitou. A nemal som na test len jednu, ale hneď dve, čo bolo absolútne úžasné.

Aj z praktické dôvodu, pretože ak sa s nimi trochu hráte na snehu a pritisnite im, obe žerú aj trávu pri ceste a zatiaľ čo bežne mi plná nádrž benzínu vydrží aspoň 5 dní, v prípade týchto áut som ju vypálil už za dva. Takže možnosť prestriedať si ich bola viac ako vítaná, aj z ekonomického dôvodu. Ešte šťastie, že dva dni z týždňa som bol odcestovaný na služobke, inak by som pretankoval aj gate. Keď Pacemana nenaháňate, jeho preplňovaná jednašestka (135 kW/184 k) ešte vie byť ako tak úsporná. Výrobca jej píše 6,1 l/100 km a pri rýchlosti 90 km/h mimo mesta aj palubný počítač v rámci aktuálnej spotreby ukazoval podobné čísla. Často aj pod túto hodnotu. Akonáhle však trochu pritisnete, hneď to letí hore.

Volvo so svojim 2,5-litrovým 5-valcom (187 kW/254 k) hrá predsa len inú ligu, nielen ťahom, ale tiež zvukom. Hoci ani motor Mini neznie v otáčkach zle. Športová farbička mu rozhodne nechýba. Päťvalec je ale päťvalec, so všetkých čo k tomu patrí, a teda aj patričnou spotrebou. Nehovoriac o priepastnom rozdiele vo výkone. V prípade Volva sa dá len veľmi ťažko dostať pod 10 l/100 km, hoci oficiálny údaj rozpráva o 8,3 l/ 100 km. Negatívny vplyv na spotrebu majú určite aj prevodovky, v oboch prípadoch 6-stupňové automatické. O tom, že Volvo V40 CC si polepšilo na svetlosti podvozka iba o 15 mm (hoci výška ťažiska narástla o 40 mm – požitím vyšších pružín aj väčších kolies) bola reč už v minulom vydaní, kde som vysvetlil aj prečo. Na vine sú okrasné plasty. Po technickej stránke inak kompletne vychádza z modelu V40. Rozdiel je len v tuhšie nastavenom a trochu robustnejšom podvozku, ktorý má lepšie zvládať horšie cesty a výjazdy do ľahšieho terénu.

Kabínu v strede predeľuje akási hliníková rampa, slúžiaca na ukotvenie držiakov pohárov. Priestor vzadu je obmedzený.

Mini Paceman je karosárskym derivátom modelu Countryman, alebo inak povedané pokusom BMW o konkurenta pre Range Rover Evoque. Hoci v porovnaní s ním je toto drobček. Mini vidí Paceman ako mostík medzi klasickým Mini a modelom Countryman. Ja v ňom vidím iracionálnu alternatívu k hatchbackom pre dobre zarábajúcich mladých ľudí žijúcich v meste, ktorí nerozmýšľajú a ešte dlho nebudú premýšľať o rodine. Pretože toto je skôr 2+2 miestne kupé než 4-miestny crossover. Dve zadné miesta sú priestorovo strašne obmedzené, na hlavu aj pre nohy. Z posedu na zadných sedadlách by ma boleli stehenné aj iné svaly už po niekoľkých minútach. Napriek tomu konceptu Mini Paceman fandím. Kombinácia SUV a kupé pôsobí na prvé počutie extrémne, ale v tomto prípade funguje a dodáva mu osobitosť. Hoci stále sa mi viac páči Countryman, pretože je svalnatejší a z neho vychádza aj WRC, musím uznať, že Paceman má niečo do seba.

Vnútri

Interiér Mini je jeden veľký chaos. Aspoň na začiatok, kým neprídete na to, že všetko má svoju logiku, dokonca veľmi podobnú BMW, len ovládače sú iné. V Mini som sedel po dlhej dobe a kým som sa v ňom zorientoval, skoro som sa na prvej križovatke vybúral.

Keď chcete zaručene vytočiť manželku, posaďte ju do Mini práve vo chvíli keď sa niekam ponáhľa. Naštartovať ešte ako tak zvládne ale za všetko ostatné schytáte riadnu hubovú polievku. Jediné čo vás pred rozvodom zachráni je, že v meste môže vďaka štvorkolke zaparkovať na parkovacom mieste totálne zahádzanom snehom. Po zorientovaní sa oceníte, že všetko je vlastne po ruke a ergonomicky v poriadku. Len to má svojský štýl. Ocenil som, že aspoň tlačidlá na otváranie okien už nie sú na stredovej konzole, teda aspoň v tomto aute, ale normálne vo dverách. Veľmi efektná je tiež koľajnička, tiahnuca sa stredom auta od radiacej páky až po zadné operadlá, kvôli ktorej nemôže byť Paceman 5-miestny, ale je len 4-miestny. Posúvateľné ukotvenie držiakov na nápoje tu má prednosť pred piatym miestom na sedenie. Všetko má svoju exotickú atmosféru, typickú pre túto značku. Od nočného podsvietenia, ktoré sa na niektorých miestach kabíny mení ako na diskotéke, až po tvar ovládačov a ukazovateľov. To je jednoducho Mini ,a hoci jeho kabína pôsobí divoko, priťahuje ma viac než Volvo.

Kompaktný Švéd je krásne vypracovaný, má perfektné sedadlá vpredu aj vzadu, na palube množstvo bezpečnostnej výbavy, luxusnejší priestor a vzadu odvezie troch pasažierov. Zatiaľ čo Mini odvezie vzadu len dvoch, aj to obmedzene. Zaujímavý je pohľad do batožinových priestorov. Veko Mini vyzerá byť veľké a široké, ale po jeho otvorení bublina spľasne. Je úzky a na pohľad skromný….. ale, po odhalení medzipodlahy pochopíte, prečo mu výrobca píše objem 330 l. Volvo odvezie podľa papiera len o 5 litrov viac (335 l).

Jazda

Mini je podstatne vrtkejší, zadkom na snehu zametá jedna radosť, netreba ho toľko presviedčať na jazdenie driftom ako Volvo, aj sa lepšie a ľahšie ovláda plynom. Je to hlavne tým, že Mini je pevná štvorkolka s permanentným náhonom na všetky 4 kolesá, zatiaľ čo Volvo využíva spojku Haldex piatej generácie. Tá je naladená tiež výborne, v podstate je tio tiež už permanentná štvorkolka, ale v niektorých situáciách cítiť, že tu väčšinou hrá prím pohon prednej nápravy.

Ani o Volve V40 CC nemožno povedať, že by s ním nebola zábava, zvlášť po zážitkoch na zamrznutom jazere vo Švédsku, ale v priamom porovnaní sa mi All4 systém Mini páči viac. Je naladený šoférskejšie, či už ide o bežný konvenčný štýl jazdy alebo zábavu. Vodič má pocit, že Mini ho lepšie poslúcha, hoci je šoférsky náročnejšie. Svoj podiel na tom má aj strmšie, citlivejšie a celkovo komunikatívnejšie riadenie. Na snehu je s Mini väčšia sranda aj vďaka tomu, že je ľahší, kratší a tým pádom hravejší. Volvo posiela dozadu len určitú dávku krútiaceho momentu a pri tiahlom šmyku treba poriadne prešliapnuť plyn aby dokončil dlhý oblúk čistým štýlom. V závere niekoľkokrát prešiel do nedotáčavého šmyku, pretože systém vrátil prioritu prednej náprave, zatiaľ čo Mini aj v šmyku neustále vyhodnocuje o čo vodičovi ide a vie pohotovejšie zareagovať prerozdelením sily na potrebnú nápravu v závislosti od toho koľko točí volantom, na ktorú stranu a koľko vytláča akcelerátor.

Jednoducho povedané, v praxi sa Mini ovláda a správa veľmi podobne ako vozidlá značky BMW s pohonom xDrive. To znamená, že krútiaci moment prerozdeľuje na jednotlivé nápravy v závislosti od toho čo vodič robí s volantom aj plynom. Vďaka tomu sa s ním viete šmykom točiť na mieste okolo svojej osi, dokončiť zákrutu tiahlym šmykom aj krásne narovnať pôvodne silný pretáčavý šmyk do požadovaného smeru jazdy. Za jeho volantom som sa cítil ako v rely špeciály a to sa mi na ňom páči. Pohon Mini nie je žiadna lacná záležitosť. Ide o pevnú štvorkolku, ktorá za normálnych okolností prenáša krútiaci moment v pomere 50:50 medzi obe nápravy a v prípade potreby vie dozadu poslať až 100%. Vybavený je tiež akousi formou elektonickej uzávierky diferenciálu. Zásadným problémom Mini je ale tvrdý podvozok. V porovnaní s Countrymanom pritvrdený a znížený o 10 mm spôsobuje na bratislavských cestách vodičovi šokové zážitky. Na každej jame dostane karoséria ranu akoby prišiel minimálne o koleso. V poslednej dobe mám celkovo pocit ako by BMW šetrilo na tlmiacich segmentoch podvozkov. Aj v novej Jednotke a Trojke sa do karosérie prenášajú dosť silné kopance, ktoré v minulosti vedeli autá BMW lepšie absorbovať. Volvo tiež nie je ideál a rovnako by som mu na každodenné jazdenie neobul 18-tky (Mini 205/55 R17, Volvo 225/45 R18), ale v porovnaní s Mini je poznanie kultivovanejší a komfortnejší. Tu zatínate zuby pri každej štvrtej jame.

Resumé

Toto nechcel byť porovnávací test v pravom slova zmysle, keďže tieto autá ani nie sú porovnateľné. Len akési zamyslenie sa nad nimi, pretože ich spája jednotná myšlienka, koncepcia, snaha odlíšiť sa a popri tom ponúknuť aj zábavu za volantom. Obe autá sú v testovanej verzii šialene drahé a viem si predstaviť podstatne lepšie preinvestovanie týchto peňazí. Keby som ich ale predsa len mal, zvolil by som si Mini. Aj napriek tvrdému podvozku. Je šoférskejší, krajšie sa ovláda, má lepší pohon 4×4 a v kombinácii so štvorkolkou sa dá objednať aj dieselom, čo je pre mňa kľúčová vec, keďže nemám zlatú tankovaciu kartu. Volvo je štvorkolka len v kombinácii s motorom T5, ktorý má silný charakter, ale aj apetít a to ho dosť diskvalifikuje.

Súvisiace články

• Najstaršia predajňa Volvo na Slovensku je opäť otvorená
• Volvo EX30 Single Motor 51 kWh LFP: Do tretice to najrozumnejšie (VIDEOTEST)
• Volvo FH Electric s dojazdom 600 km
• Volvo XC90 facelift a nové Volvo EX90: Dve vlajkové lode a dvakrát inak (VIDEO)