+4

Hyundai Grand Santa Fe 2.2 CRDi: Rodinné auto ako inšpirácia

Našli sme všetky priestorové rezervy.

Hoci sú Chorváti na kolóny počas turistickej sezóny zvyknutí, sobota 1. augusta sa dostala do miestnych večerných správ. Vraj najhoršie tohtoročné zápchy sme si dosýta užili aj my. Cesta z Košíc do Pagu trvala namiesto plánovaných desať, vyše štrnásť hodín.

A to sme si mysleli, že najväčším dobrodružstvom bude balenie šiestich dospelých plus batožiny na týždeň do nášho dlhodobo testovaného Grand Santa Fe. Hyundai má v treťom rade na pomery iných sedemmiestnych SUV dostatok priestoru, no len málokto skúšal sedieť vzadu tak dlho.

Zvolili sme základnú konfiguráciu 2-3-1, teda dvaja chlapi vpredu, tri ženy v druhom rade a ďalší chlap úplne vzadu. Celkom zadné sedadlo sa nakoniec ukázalo ako veľmi lukratívne a kto nešoféroval, chcel sedieť práve tam. Stačilo sa trochu pootočiť a vyložiť si nohy vedľa na tašky, aby sa z „núdzovky“ stalo najkomfortnejšie miesto v aute.

V treťom rade sedadiel je miesta dosť. Vadí, že sedák nepodopiera stehná, lebo je takmer na úrovni podlahy.

Zatiaľ čo inde nemáte príliš možnosť, meniť polohu sedenia počas dlhej cesty, úplne vzadu na to priestor bol. Výhodou je veľká vnútorná šírka, hlavne veľa miesta medzi sedadlom a bočným oknom, kam sa dá vyložiť ruka. Sedák je ukotvený úplne dole na podlahe a nepodopiera stehná, takže klasicky čelom k smeru jazdy sa vzadu dalo obsedieť vždy iba niekoľko desiatok minút. Teplotnú pohodu zabezpečil výduch klimatizácie s vlastným ventilátorom. Sťažnosti prekvapivo prichádzali skôr z druhého radu sedadiel. Krajné bezpečnostné pásy sú ukotvené pomerne vysoko, takže ak nesedíte úplne vzpriamene a chcete si oprieť hlavu o okno, pás škriabe a škrtí. Šírka kabíny nebola problémom. Dokonca ani keď si k dvom ženám prisadol chlap. Škoda, že konštruktéri zabili možnosť komfortného sedenia troch pasažierov v druhom rade nevhodným tvarom operadla. V prostrednej časti je totiž riadne vypuklé. Miesto uprostred bolo takpovediac za trest a nepomohla ani možnosť, vyložiť si nohy na lakťovú opierku medzi predné sedadlá.

Keďže príkaz, baliť sa striedmo, poslúchli všetci, do auta sa zmestila aj batožina. Kľúčové bolo, využiť každý liter, vrátane malého odkladacieho priestoru tesne za nakladacou hranou, napchať veci na podlahu, pred nevyužité siedme sedadlo, do hlbokej schránky pod lakťovou opierkou vpredu, do dverí alebo pod stredovú konzolu. Strešný box ostal napokon doma z obáv o príliš vysokú spotrebu nafty.

Opäť sa nám potvrdilo, že s vypnutým režimom „eko“ dokážeme jazdiť za menej, ako keď je zapnutý. Plynový pedál reaguje citlivejšie a netreba naň tak dupať. Zvlášť, ak má zrýchliť plne naložené auto. Dynamika motora 2,2 CRDi (145 kW/197 k) podľa očakávania ochabla, no šesťstupňový automat sa aj tak snažil ťažiť maximum z krútiaceho momentu motora. Občas sme mu museli pomôcť a podradiť manuálne.

Tempo 120 - 130 km/h (podľa rýchlomera) sa z pohľadu spotreby ukázalo ako ideálne. Apetít osciloval medzi siedmimi a ôsmimi litrami na sto kilometrov. Keď rýchlosť stúpla na 140 km/h, hodnota spotreby prekročila deviatku.

Plynulé tempo nám vydržalo cestou cez Maďarsko, až po hranice. Premávka začala hustnúť za Budapešťou, ale nijak dramaticky. Ako sa ukázalo neskôr, väčšina Maďarov mierila na Balaton. Akurát prekvapila schopnosť niektorých miestnych šoférov, ísť po diaľnici osobným autom sedemdesiatkou a vytvárať tak veľmi nebezpečné situácie.

Nevyužili sme ani „žolíka“, ktorým bol starý hraničný priechod Letenye- Goričan, situovaný mimo diaľnice. Premávka nebola hustá, a tak sme z diaľnice nezišli. Zdržanie na diaľničnom priechode Goričan nepresiahlo 20 minút.

Novodobý tetris, dalo by sa povedať. Využili sme každý centimeter batožinového priestoru.

Komplikácie prišli pred Záhrebom a odtiaľ, až po zjazd z diaľnice pri Posedarje, sme šli v súvislej kolóne. Výstrahy pred cestovaním počas prvého augustového víkendu, navyše cez deň, neklamali, ale inak to tentoraz nešlo. Kolóna sa síce niekoľkokrát rozbehla na rýchlosť 100 km/h a zakaždým nasledovalo prudké brzdenie. Samozrejme nechýbalo predbiehanie cez odstavný pruh, čo obvykle riešili policajti na motocykloch.

V duchu sme ďakovali za automatickú prevodovku, lebo šoférom áut s manuálom musela ľavá noha odpadnúť. Ešte by to chcelo adaptívny tempomat, ktorý snáď Hyundai Grand Santa Fe dostane v rámci modernizácie.

O to príjemnejšia však bola spiatočná cesta, kde sme zažili iba jednu vážnejšiu kolónu pred Záhrebom. Hlavne nás zaujímalo porovnanie spotreby paliva. Cestu tam sme aj s jedným tankovaním na diaľnici v Chorvátsku podľa palubného počítača zvládli za 7,6 l/ 100 km. Naše výpočty hovoria, že motor si reálne pýtal presne osem litrov nafty na každých sto kilometrov. Spiatočná cesta trvala o dobré štyri hodiny kratšie a skutočný apetít motora bol mierne vyšší - 8,3 l/100 km.

*objem kufra v 7-miestnej konfigurácii výrobca neuvádza 

Súvisiace články

• Dacia Duster, Renault 5 aj Citroen C3 vo finále Európske auto roka 
• Nový Hyundai IONIQ 9 pred svetovou premiérou
• Hyundai Inster je najdostupnejší elektromobil značky. Poznáme ceny na slovenskom trhu
• Hyundai Inster Cross: Malý crossover s dobrodružným charakterom