+4

Igor Drotár začínal na škodovke od učiteľa

Prešovský rodák Igor Drotár sadá za volant pretekárskych špeciálov už 40 rokov. Z nedávneho Setkání mistrů v Sosnovej (Česká Lípa) sa žiaľ vrátil bez jediného súťažného kilometra – verná Škoda Fabia WRC „kľakla“ ešte pred prvým tréningom a tak sa Igor posadil len na miesto diváka. Pre odstraňovanie poruchy vynechá aj Pražský Rally Sprint.

Presuňme sa však s Igorom späť do roku 1973. Do čias, kedy Jackie Stewart získal svoj tretí titul majstra sveta F1 a o život prišli dvaja pretekári tejto kráľovskej triedy (Williamson a Cevért).

V socialistickom Československu sa v tom roku do okolia Zemplínskej Šíravy sústredilo množstvo súťažných áut. Medzi nimi aj úplne sériová Škoda 100. Za jej volantom sedel len 18-ročný študent z Prešova, s hlavou plnou myšlienok o kariére v hudobnom priemysle (i keď skôr v socialistickom, než priemysle…).

Alebo skôr v automobilovom športe? Možno práve dramaticko-zábavné udalosti Igorovej prvej rally napokon prehĺbili jeho lásku k rýchlym kolesám. S nami si o tom všetkom zaspomínal sám Igor.

„Štyridsať rokov za volantom nie je celkom presné číslo, pretože už ako decko som kradol otcovi auto. Moje prvé preteky boli však v roku 1973: Rally Zemplínska Šírava. Mal som spolujazdca Jozefa Lauku. O rally sme nemali ani šajnu. Štartovali sme asi 70., čiže takmer hodinu a pol po prvom. No do prvej časovej kontroly som prišiel ako prvý, tým pádom som „pichol“ asi 70 predčasných minút, čo je násobené dvomi na 140 minút.

Čiže absolútne som prehral preteky hneď na štarte. Prosto nevedel som, ako to má fungovať, ale vôbec mi to nevadilo. Hneď v prvej rýchlostnej skúške som „dal strechu,“ – originál štýl: strecha, kolesá, strecha, kolesá, dvojka a išiel som ďalej. Pred druhou skúškou mi spolujazdec povedal, že on už so mnou nejde, že som blázon.

Išiel som za technikmi a štartérmi a prehováral som ich, aby prehovorili môjho spolujazdca, nech so mnou ide ďalej. Nakoniec som ho zlomil a on si sadol dozadu; sedel uprostred a držal sa stĺpikov. Tak sme došli do cieľa. Tam som sa pozrel na výsledkovú tabuľu a nestačil som sa diviť, že som posledný. Samozrejme kvôli tým penalizáciám.

Vtedy som jazdil na úplne sériovom aute Škoda 100. Patrilo môjmu triednemu učiteľovi, ktorý nechcel nikdy šoférovať, tak som ho vozil za jeho frajerkou a on mi zveril auto.

Po rally som za ním došiel a musel som priznať farbu: „Súdruh inžinier, trochu som vám rozbil auto, poďme sa naňho pozrieť.“ Učiteľ neveril: „Igor, toto nie je moje auto.“ Hovorím: „Nie, veď sa pozrite, vaše auto, vaše poťahy a všetko…“ Otec ma skoro prizabil, ale vybavil novú „kasňu.“ Onedlho na to učiteľ trochu rozbil auto pri Lemešanoch a otec vybavil ďalšiu kasňu. Odvtedy bolo všetko v poriadku.

Ďalšie preteky boli Levoča a potom to bolo rôzne – občas som dal len jedny-dvoje pretekov v sezóne a podobne. Aj keď som nejazdil, vždy som bol pri niekom a pomáhal mu.“